Main | Registration | Login Welcome Guest | RSS
OBSAH

Šípové jedy

(Hľadanie hlavy Hydry)

Ten romantický podtitul názvu článku som si zvolil pre moje spojenie s ľuďmi doby bronzovej akýmsi neviditeľným vláknom a takisto pre môj záujem o improvizované biologické (a chemické) zbrane. Doba bronzová bola prešpikovaná šípovými a inými jedmi, takže nesmrteľná hlava Hydry je dobrým symbolom pre niečo nebezpečné, čo je známe odvtedy až doteraz a len tak ľahko nezmizne. A to jej hľadanie, je ako hľadanie ultimátneho, ideálneho šípového jedu. Informácie budem pozvoľna dopĺňať.

Začnem tým, že slová toxín/toxický vznikli zo starogréckeho toxikón - "luková droga" (čiže v dnešnom ponímaní šípový jed) a to zas vychádza zo starogréckeho tóxon (moderný výraz je tóxo) - luk, a to súvisí taktiež s latinským názvom tisu - Taxus. Koreň všetkých tých slov pochádza pravdepodobne z iránskych jazykov, možno zo skýtskeho, no možno už v protoindoeurópskom jazyku sa pre luk používalo podobné slovo. To je dôkazom toho, že už od nepamäti boli luk a jed používané spolu. Používanie rastlinnými jedmi otrávených projektilov sa už možno začalo hlboko v paleolite, v Afrike, aspoň tu to tvrdia (aj ja mám určité pochybnosti pri niektorých "dôkazoch"). Pôvodne som sa tu chcel zaoberať len európskymi šípovými jedmi, ktoré sú spomínané v historických prameňoch a taktiež ostatnými európskymi prírodnými jedmi, ktoré by mohli byť použiteľné ako šípové. No v dnešnej dobe sa už dajú ľahko zohnať semená/priesady rôznych exotických vysokotoxických rastlín a keďže mňa zaujíma hlavne používanie improvizovaných zbraní v súčasnosti, napíšem tu toho viac (materiálu mám veľa, už skôr som začal tvoriť stránku o chemických a biologických zbraniach (miasma.at.ua), no zistil som, že budem mať ešte menej času a energiu na ostatné záležitosti, tak som ju (dočasne?) zrušil). Ako vždy, mnoho vecí si nechám pre seba a veci ktoré napíšem nech sú odrazovým mostom do sveta šípových jedov. Vedecké papiere a knihy, ktoré tu dávam, samozrejme ani zďaleka nie sú všetky súvisiace s témou, ktoré sa dajú nájsť na nete. Väčšinou tu dávam tie, ktoré ako prvé nájdem, takže ani nemusia byť najvhodnejšie, ale beriem to tak, že ak téma niekoho zaujme (ak sa predtým ničím takým nezaoberal), nech sú tie vedecké práce popudom pre vlastný výskum a hľadanie. Na nete je toho dosť. Text budem nepochybne postupne upravovať, meniť a dopĺňať ako si len zmyslím (budem nepredvídateľný) a samozrejme budem ho opäť písať takým štýlom, aby sa o ňom na internetových fórach príliš nediskutovalo (účel svätí prostriedky a internet je ideálnym miestom na psychologické experimenty). Nech sa čitateľ zabaví (ak má zmysel pre čierny a absurdný humor). Hneď tu dávam aj jeden vtip, aby sme nezačali veľmi vážne:

 

Hnilobné jedy a patogénne mikroorganizmy

"Hnilobné jedy" (tak tu budem nazývať tie organické substancie neurčitého zloženia a rôzneho pôvodu, aj keď často ich hlavným účinkom je infekcia a nie vždy len bakteriálna) asi budem rozoberať najviac, pre ich ľahkú prípravu, dostupnosť a vysokú účinnosť (postupne zisťujem, že by sa o nich a ich účinkoch dala napísať celá kniha). Aj tieto už boli určite známe od počiatku ľudstva. Ich forma a získavanie sa pohybovali od obyčajného pichnutia projektilom do zdochliny alebo výkalov, cez ponechanie mŕtvoly v deravom člne na slnku a zbieranie kvapaliny vytekajúcej z telesných otvorov do pripravenej nádoby, až po prešpekulované kombinácie rôznych materiálov živočíšneho a ľudského pôvodu, ponechávané dozrieť na dobrom mieste, napr. zahrabané do pôdy alebo výkalov zvierat. Často sa ľudia snažili kombinovať hnilobné jedy s inými jedmi, napr. hadími - v Severnej Amerike sa to často robilo tak, že jedovatých hadov (väčšinou asi štrkáčov) prinútili kusnúť a vpustiť jed do zvieracej vnútornosti, zväčša do pečene a tú nechali zhniť. Je logické, že hadí jed sa takto asi úplne znehodnotil (alebo sa proste tiež zmenil na hnilobný jed, možno ešte účinnejší než pôvodný), no pri kusnutí hada sa do vnútornosti preniesli aj mikroorganizmy z jeho bohatej orálnej flóry a hnitie, množenie patogénnych mikroorganizmov, či tvorba toxínov v nej mohli zrazu nabrať iný, možno výhodnejší smer (priame použitie hadích jedov ako šípových budem rozoberať neskôr). Tu je niekoľko papierov o baktériách priamo v haďom jede štrkáčov (keď som nimi začal) alebo na zuboch, pre predstavu, čo sa taktiež mohlo nachádzať v niektorých šípových jedoch Indiánov: Bacteriology of Rattlesnake Venom and Implications for Therapy, The Aerobic and Anaerobic Flora of Rattlesnake Fangs and Venom. Keďže orálna "flóra" hadov sa kus od kusu odlišuje (to platí vlastne pre všetky zvieratá - závisí hlavne od toho, čo pred "použitím" jedli, kde žili, akými chorobami trpeli...), pri výrobe jedu aj bolo výhodné nechať hrýzť do vnútornosti čím viac hadov. Kusnutie hadom môže preniesť dokonca aj mykotickú infekciu. Keďže hadie jedy majú často aj určité antibakteriálne vlastnosti, proces tvorby hnilobného jedu mohol byť aj vďaka tomu špecifickejší - napr. zdá sa, že niektoré nepôsobia práve proti klostrídiám, takže im mohol "uvoľniť" priestor. Namiesto kusnutia jedovatého hada do organického materiálu predurčeného hniť, na plánované vylepšenie "kultúry", však teoreticky stačí aj kusnutie nejedovatého hada (ak berieme v úvahu úplné znehodnotenie hadieho jedu pri hnití) alebo iného zvieraťa: The identification of bacterial flora in oral cavity of snakes, Microbiology of Animal Bite Wound Infections, Infections from Pets. A ak je zviera ešte aj choré, tak je na "ladenie" jedu vhodnejšie. Niečo o chorobách zvierat v Európe: Infectious Diseases of Wild Mammals and Birds in Europe. Ale aj ľudské kusnutie by niekedy určite bolo vhodné. Nižšie je popis "jedu" z povlaku na ľudských zuboch, neviem do akej miery bude preparát účinný, text je z jednej nemenovanej ruskej "kuchárskej" knihy, ale je zaujímavý:

Papiere o ústnej flóre ľudí a o kusancoch:The Human Oral Microbiome, Management of Human and Animal Bite Wound Infection: An Overview, Clinical Presentation and Bacteriologic Analysis of Infected Human Bites in Patients Presenting to Emergency Departments, Bacteriology of human and animal bite wounds.

A ďalšia informácia súvisiaca s ľudskými slinami:

Vo vyššie spomenutej ruskej "kuchárskej" knihe sú aj postupy výroby "mŕtvolných jedov" z mačky, rýb, potkana a zvínaviek (taktiež neviem, do akej miery sú účinné tak, ako je to popísané). Sú rozdelené na "ľahké mŕtvolné jedy" (z mačky a rýb) a na "ťažké" (z potkana a zvínaviek). Sú chybne nazvané ako "kadaverínové jedy". Ptomaíny ale príliš toxické nie sú a organizmus si s nimi vie celkom dobre poradiť. Celkový deštrukčný účinok nižšie popísaných jedov na organizmus sa nedá zvaliť na amíny, hlavne v tých "ťažkých" jedoch, ak je pravda, ako rýchlo účinkujú a v akom malom množstve, v tých "ľahkých" jedoch omnoho väčšiu úlohu zohrávajú hlavne živé baktérie (pôvodom hlavne črevné a žijúce na sliznici zvieraťa použitého na výrobu) v jede (a asi nie vždy aj toxíny nimi už vyprodukované). Podľa všetkého nimi je potom spôsobená sepsa a potom masívny septický a/alebo toxický šok v tele obete, čo potom nakoniec vedie k syndrómu multiorgánovej dysfunkcie. Manipulačná bezpečnosť takýchto jedov, v porovnaní s klasickými, šípovými rastlinnými jedmi, ako napr. z prilbice alebo kýchavice, pri nedbalej manipulácii s nimi je dosť nízka, ba až na hranici so samovraždou (je známe, že len škrabanec projektilom otráveným takýmto jedom spôsobil smrť) a mať spolu takto otrávené šípy s neotrávenými je neprijateľné (na rozdiel od väčšiny rastlinných jedov, nepočítam ricín a príbuzné toxíny). Toxicita "ťažkého mŕtvolného jedu" sa nedá zvaliť na botulotoxíny, ak je pravda, ako rýchlo účinkuje a akým spôsobom (botulotoxín myslím začína viditeľne pôsobiť najskôr za 2 hodiny).

Účinok "ľahkého" - v mieste zásahu vznikne zápal a opuch, ktorý za niekoľko hodín prejde na celé telo, prichádza vysoká horúčka a veľké bolesti v celom tele, za deň infekcia prejde do mozgu a pečeň a obličky zlyhávajú. Zranený umiera v strašných bolestiach. Účinok ťažkého: už v priebehu niekoľkých minút slabosť, nevoľnosť a zvracanie. Ešte v priebehu niekoľkých minút smrť pre paralýzu srdca a dýchania (ak je to pravda, ten rýchly účinok, musia obsahovať silný toxín odlišný od botulotoxínov. Po tých týždňoch by som sa nečudoval, ak by v tom zvínavkovom jede bol ešte aj nejaký mykotoxín). Smrteľná dávka - 1-3 kvapky. Ten rybí jed (teoreticky aj ten mačací, ak jedla ryby) asi často obsahuje botulotoxín typu E, keďže ten je spájaný s vodným prostredím. A s tým jedom zo zvínaviek do určitej miery súvisí tento text (podobný spôsob "prípravy"):

A ešte nejaké papiere o vnútornej mikroflóre suchozemských kôrovcov (predpokladám, že zvínavky a žižiavky sú s mikroorganizmami na tom podobne), pavúkovcov a hmyzu:

Genetic diversity of bacteria associated with the hindgut of the terrestrial crustacean Porcellio scaber (Crustacea: Isopoda)

The gut microbiota of insects – diversity in structure and function

Tick microbiome: the force within

Emerging horizons for tick-borne pathogens: from the ‘one pathogen– one disease’ vision to the pathobiome paradigm

Knihy:

Intestinal Microorganisms of Termites and Other Invertebrates

Gastrointestinal microbiology

Vyššie spomínané infekčné hnilobné jedy môžu spôsobiť napr. aj plynovú gangrénu alebo aj nekrotizujúcu fasciitídu:

Nejaké informácie o plynovej gangréne a nekrotizujúcej fasciitíde (ak by niekto chcel šípové jedy "ladiť" týmto smerom - niet pochýb, takýto jed by mal na živú silu v určitých situáciách značný demoralizujúci účinok):

Ešte nejaké papiere, aj o inom:

Necrotizing Fasciitis

Bacteriology of Necrotizing Fasciitis

The Microbiology of Necrotizing Soft Tissue Infections

Group A Streptococcal Sepsis

Staphylococcus aureus Infections: Epidemiology, Pathophysiology, Clinical Manifestations, and Management

A Review on Gas Gangrene and its Management

 
 
 

Kniha:

The Comprehensive Sourcebook of Bacterial Protein Toxins

V prípade asymetrického vojnového konfliktu, keď je nepriateľ značne početnejší a silnejší, vyžíva sa v zákernostiach a stále si hľadá nových spojencov, je logické proti nemu používať demoralizujúce prostriedky. Tieto hnilobné jedy sú ideálne. Ale samozrejme nie (len) na šípoch (to by bolo ozaj smiešne) - napr. nálož je vložená do o niečo väčšej nádoby, medzipriestor je vyplnený napr. hrdzavými klincami a zaliaty tu spomínanými kvapalinami.

Mám také tušenie, že konkrétne tie ruské návody vyššie vznikli počas studenej vojny. Takéto jedy by som nazval urbánne - človek nepotrebuje poznať rastliny alebo nejaké zriedkavé tvory a ani ísť do vzdialenej prírody pre získanie surovín, stačí vyjsť na ulicu, do obchodu (po ryby), do parku alebo zísť do pivnice a "odchytiť" si materiál. A v byte je teplo a fermentácia v malej, dobre uzavretej nádobe nie je problém. Problém v byte príde, v prípade zlého vetrania, až po jej otvorení, alebo keby sa v slabej nádobe, či sáčku, už plyny veľmi tlačili von a nádoba by praskla:

V prvom návode je na výrobu jedu použitá mačka, no dnes je v mestách viac čoklov a aj ľahšie sa chytia. Neviem, akú má v priemere inteligenciu tá psíčkárska čvarga ("čoklotrtkovia" :D), no mnohí nemajú ani potuchy, ako treba s čoklom narábať a ako ho vychovávať. Raz sa mi jedna peeča, ktorá nevie a NECHCE ovládnuť svojho čokla, vyhovárala štýlom, že "veď je to len pes, on nemá rozum". Do vesmíru volajúca imbecilita tej peeče. Ako ľudový liek pre čoklov, ktorý ale dá rozum takým hlupákom majiteľom, sa odporúča karbofurán, ale ten tu rozoberať nebudem. Keď je majiteľ čokla kus kkta (alebo peeče), aj čokla beriem len za kus mäsa. Aj prepperi vedia, že v nejakej kritickej situácii budú čokly, primárne čokly kktov, dobrým zdrojom výživného mäsa (to možno aj tí kkti budú, jeden nikdy nevie). Ale určite aj jedov. Hnilobný čokloidný jed sa určite bude aspoň mierne odlišovať od mačacieho, vďaka inej mikroflóre, ale obeti to bude asi jedno (pre istotu treba niekoľko hodín až dní pred smrťou dať čoklovi zjesť pôdu, výkaly bylinožravcov pasúcich sa na veľkej ploche a/alebo zdochliny, najlepšie z viacerých lokalít). V móde je teraz aj taký kabelkový čokel, u nás slangovo nazývaný "patkaň". Ten by sa možno zmestil aj do 5 litrovej zaváracej fľaše. Na väčšie sa dajú zohnať uzatvárateľné plastové škatule, sudy, ale vlastne stačia aj neporušené sáčky (s plastovým nádobami majú zlé skúsenosti domorodci polárnych oblastí, keď si chceli pripraviť svoje obľúbené fermentované pochúťky, ale miesto tuleních koží použili plasty a potom zažili botulizmus). Je zaujímavé, že na hnilobné baktérie a ich toxíny sa dá aspoň do určitej miery prirodzene navyknúť, imunizovať sa (veď aj proti botulínovým toxínom už existujú vakcíny a aj antitoxíny). Ak  trénujete od malička. Dokonca ľudia niektorých oblastí majú na konzumáciu pokazeného mäsa gény. Tu je zaujímavý príbeh z jednej knihy o tom, ako v močiari vyfermentovaný sob, podľa popisu už zmenený na mŕtvolný vosk - adipocer, aj v malom množstve po konzumácii zabije netrénovaného Európana, kým domorodec z tundry, navyknutý na fermentované či nahnité mäso, prežije aj hostinu: Копальхем и трупные яды. Aj v tom príbehu sa príčina úmrtia tých Rusov dáva do súvislosti s ptomaínmi, ale je jasné, že sa na tom podieľali hlavne živé baktérie (určite aj priamo z močiara) a/alebo bakteriálne toxíny (po dobrej tepelnej úprave by ten sob bol určite vhodnejší na konzumáciu aj pre belochov, napr. botulotoxín sa teplom rozkladá veľmi rýchlo - známy "roadkill-eater" guru, Arthur Boyt, má veľmi rád aj jedlá z hnijúcich zvierat - Cooking Tips from a Roadkill Fanatic). To s tým pohnitým sobom je zaujímavé aj z toho hľadiska, že určite aj na poranenie šípom otráveným "hnilobným" jedom budú ľudia z rôznych oblastí sveta reagovať inak - niekomu na fatálne poranenie stačí menší škrabanec, niekto bude pravdepodobne reagovať až na väčší (ak samozrejme nepočítame s lekárskou pomocou ihneď po poranení). Najhoršie na tom budú určite obyvatelia vyspelých krajín mierneho pásma a najlepšie asi ľudia z najchudobnejších krajín a samozrejme zo severu Ázie a Ameriky.

No jedno upozornenie:

Botulotoxínov je už objavených možno až 8 typov, A až H.

Nás budú hlavne zaujímať typy A, B, C a E. Údaje o toxicite botulotoxínov typu A a B:

(Vy, čo teraz ťukáte do kalkulačky, koľko ľudí alebo ktoré štáty by teoreticky dokázal vytrieť iba jeden gram toxínu typu A, sa nemýlite)

"Koeficient" na prepočet myších dávok (pre toxín typu A) na ľudské:

V zdochlinách sa najčastejšie vyskytuje Typ C (a aj D), jeho toxicita pre človeka je zatiaľ nie celkom známa, teda aspoň cez ľudské črevá sa pravdepodobne nevstrebáva alebo len slabo (hoci dôvodom malého počtu otráv týmto toxínom môže byť aj to, že ľudia jednoducho nezvyknú jesť surové zdochliny), iné to bude pri vniknutí do krvi - zdá sa, že jeho toxicita len mierne zaostáva za typom A (kým typ D je pre človeka značne menej toxický):

Zopár papierov o botulotoxínoch v zdochlinách:

The production of Clostridium botulinum toxin in mammalian, avian and piscine carrion

The production of Clostridium botulinum type A, B and D toxin in rotting carcasses

Factors affecting the toxicity of rotting carcasses containing Clostridium botulinum type C

Factors affecting the toxicity of rotting carcasses containing Clostridium botulinum type E

New insight in the epidemiology of avian botulism outbreaks: necrophagous flies as vectors of Clostridium botulinum type C/D

Persistence of Clostridium botulinum type C toxin in blow fly (Calliphoridae) larvae as a possible cause of avian botulism in spring

The Ecology and Natural History of Clostridium botulinum

A šikovná a jednoduchá metóda, ako si "dačo" vypestovať:

Anaerobic Bag Culture Method

A ešte dobrá kniha:

Carrion Ecology, Evolution and Their Applications

Skoro by som zabudol na popis účinku botulotoxínu:

Mi napadlo, že v nádobe, pri výrobe hnilobného jedu, stále bude nejaký vzduch (aj keď zviera hnije od čriev vnútri a neporušené telo je vlastne dobrým vzduchotesným obalom, teda prospieva anaeróbnym baktériám), takže zaliatie materiálu rastlinným olejom by zlepšilo fermentáciu - je známe, že špinavý cesnak naložený v oleji občas spôsobí botulizmus. No ale kto by tak plytval olejom... Raz som čistil studňu, do ktorej napadali hlodavce a slimáky a utopili sa v nej. Boli zmenené na taký zvláštny objemný sliz bez hnilobného zápachu, ktorý až pretekal pomedzi prsty, keď som ich vyberal. Potom som to radšej aj otestoval - ako hnije veľký potkan pod vodou. Zaujímavé bolo, že naozaj nevznikal žiaden hnilobný zápach, ale len taký vajcovkovo-žumpový, ktorý muchy vôbec nelákal. Potkan sa zas postupne menil na taký poddajný objemný sliz (až som mal chuť si ho natrieť na krajec chleba), až mi len kosti zostávali medzi prstami, keď som ho chcel z vody vybrať. No voda bola tá istá studňová, voda destilovaná alebo z iného zdroja by možno robila iné divy (predpokladám, že v tej vode bolo aj kvantum prvokov, nálevníkov a meňaviek. Tá voda nikdy nebola veľmi čistá). To len tak, pre zaujímavosť, možno to tu ešte neskôr rozoberiem. Jed z mŕtvol zvierat (alebo ľudí), vytekajúci z telesných otvorov, by mal byť najúčinnejší kým nedôjde k perforácii brušnej dutiny (pri absencii lariev múch, napr. v uzavretej nádobe. Tie dokážu telo "otvoriť" veľmi rýchlo) a obsah sa nedostane do kontaktu so vzduchom, potom v tkanive postupne začnú prevládať aeróbne baktérie (ale tkanivo a kvapalina už budú presýtené toxínmi anaeróbnych baktérií, ak tam už toxíny boli vytvorené) a keď sa v hmote po príchode bzučiviek vyliahnu larvy, môže značne poklesnúť infekčná schopnosť kvapaliny ktorou sa kŕmia, keďže vylučujú látky s antibakteriálnymi vlastnosťami (Lucilia sericata medicinal maggots: a new source of antimicrobial compounds a napr. patent US20100215765), ale zároveň môžu tkanivo infikovať aj baktériami, ktoré tam neboli a ktoré sú odolné voči ich výlučkom.

Ilustračné obrázky so bzučivkami a ich deťmi (sú milé, nie?) a s prasiatkom (ľuďom s pro-kapitalistickým myšlienkovým vzorcom posadnutým fajnovými a peknými vecami, napr. kozmetikou a oblečením, som ochotný poslať zdarma vzorku voňavky, vyrobenej mnou, z podobného prasiatka. Som si istý, vôňa by sa k ich povahe veľmi hodila):

Vážnejšie papiere o botulotoxíne:

Botulinum Toxin as a Biological Weapon

Toxin Production by Clostridium botulinum Type A Under Various Fermentation Conditions

Production of Botulinum Toxin A

Knihy:

Botulinum Neurotoxins

Botulinum Neurotoxin and Tetanus Toxin

Clostridial Neurotoxins

Beyond Anthrax. The Weaponization of Infectious Diseases

Microorganisms and Bioterrorism

Bioterrorism and Infectious Agents

Biological Toxins and Bioterrorism

 

Súťaž: ak niekto uhádne, z akého filmu je záber nižšie, pošlem mu.... asi zas len tú voňavku :)

 

S kamarátom sme robili nejaké zábavné testy adhezivity a vylepšovania zmesí (aby nezostal odpad) podobných, ako sa spomínajú vyššie - konkrétne z fermentovanej myši, výkalov a iných prísad - áno, šli sme na ostro. Myš bola chytená pri lesnej čistinke plnej kliešťov a ako sme očakávali, aj myš ich mala na sebe dosť. Spolu s kliešťami bola mŕtva myš vložená do malého sáčku, vzduch bol vytlačený a sáčok vzduchotesne uzavretý. Takýto balíček bol vložený do kompótového pohára, ten bol uzavretý a ponechaný na teplom mieste týždeň. Potom bol obsah sáčku dobre "homogenizovaný" okrúhliakom na plochom kameni (srsť bola prv odstránená). Hmota bola potom rozdelená na kvapalinu, jemnú kašu a hrubšie častice. Tieto materiály sme potom skúšali nanášať v upravenom stave na šípové hroty a po čiastočnom alebo úplnom vysušení, teda aspoň povrchu, testovali ako sa na hrotoch držia. Takéto metódy nanášania sa dajú samozrejme aplikovať aj iné jedy. Zvolili sme si tri šípové hroty - "africký", plochý so stopkou a tuľajkový s jedným spätným tŕňom. Sú na fotke nižšie (podrobné údaje o testoch sú a budú na jednom internetovom fóre, ale všetko sa bude postupne dopĺňať a meniť), zvolil som si retro štýl fotiek, pretože robiť takýto výskum je vysoko romantická záležitosť, ale len pre tých, ktorí majú radi "vôňu" zašlých čias:

No dvoch obrázkoch nižšie je hrot, ktorý sme si zvolili pre optimálny dizajn, ak je vyrobený z plechu - predná časť nebola príliš sploštená, ale má tvar ako hrot injekčnej striekačky, čiže čepeľ je mierne šikmá a dutá, a telo šípu v tuľajke nesiahalo až k čepeli. To dáva možnosť hrot vyplniť veľkým množstvom pevného jedu (tu sme skúšali nechať kvapalinu extrahovanú z myši vsiaknuť do suchých výkalov bylinožravca, plus malé množstvo prírodného lepidla). Oblá čepeľ má pre jed ochranný účinok - pri prenikaní povrchom cieľa sa zodiera menšie množstvo materiálu. Pre kvapalný jed sa dá použiť aj kúsok špongie v prednej časti tuľajky. Ak sa hmota príliš nedrží, môže sa čepeľ vhodne obtočiť poddajným materiálom, napr. fóliou. Dávno sa na tuľajkové hroty v Európe jed nanášal pravdepodobne primárne na časť medzi čepeľou a tuľajkou, čím sa takéto hroty od afrických veľmi nelíšili a na to boli asi často používané hroty so skrúteným telom, aj keď podľa mňa neboli skrucované pre budúce použitie ako otrávené, ale len preto, lebo boli nevydarené - príliš dlhé alebo tenké.

Tu sme zas skúšali zmiešať jemnejšiu kašu z myši s výkalmi kunovitého mäsožravca. Vznikla hmota veľmi výhodnej konzistencie, ktorá sa po zaschnutí povrchu držala na hrote veľmi dobre:

Samozrejme na nanášanie jedu sú najlepšie veľmi hrdzavé hroty. "Africký" hrot sa dá obtočiť aj vsiakavou šnúrou alebo pruhom látky (to sa robí aj v dnešnej dobe), na zväčšenie povrchovej plochy alebo pre použitie väčšieho množstva kvapalného jedu, keď ním šnúra nasiakne. Šnúru treba pod čepeľou dobre priviazať, alebo aj prilepiť, aby sa pri prenikaní povrchom cieľa neodtláčala. Veľmi dobrý povrch majú hroty vyrobené z tenkých roxorov, ako napr. tieto:

Na tento plochý "Indiánsky" hrot sme naniesli hrubé myšie tkanivo zmiešané s malým množstvom vo vode (a v krvi) ľahko rozpustného prírodného lepidla. Povrch hrotu bol hrdzavý, ale dá sa zväčšiť napr. zárezmi, "šrafovaním"... Alebo sa v čepeli urobí pozdĺžny zárez alebo otvory, aby sa vrstvy na oboch stranách spojili:

Pri kombinovaní hnilobných jedov a zahusťovadiel alebo lepidiel treba dbať na to, aby lepidlo nemalo antagonistický účinok - napr. aby nemalo antibakteriálne vlastnosti. Na takýchto "šípových lepidlách" taktiež pracujem (sranda, nie? :)).

Takéto "špinavé" šípové jedy vnímam ako určité analógy nášľapných mín, ktoré vôbec nemusia zabíjať, no ranený však potom môže poriadne zamestnať zbytok partie (ak nie sú po ruke antibiotiká). Na prenášanie takýchto šípov sú najlepšie dobre uzátvarateľné plastové tubusy, keďže šípy okolo seba šíria arómu, ani čo by opicu roztrhlo (to už bolo komentované v staroveku), takže na nejaké párty sú veľmi vhodné (napr. keď sa prezlečiete za Indiána alebo Skýta).

Predpokladám, že túto stránku príliš nenavštevujú mimozemšťania. Ak náhodou niekto taký sem predsa len príde a vôbec netuší "o čo go", tak pre nich mám jednu odpoveď, ktorú musí pochopiť každé súčasné, kapitalizmom odchované decko - nikto ma za to neplatí, aby ma tieto veci nezaujímali (mám rád takýto štýl výsmechu dnešnej dobe). Ale samozrejme, hlavne ide o to, aby sa čitateľ zabavil. Na takýto štýl písania a fotenia je aj taký názov, či je to skôr slovná hračka, v angličtine, že "weapons of mass distraction". A pre tých, ktorí nemajú gule bojovať s hovnami, aspoň zábavné čítaníčko o hovnových zbraniach: https://www.vice.com/en_us/article/vdx4ad/brown-death-a-history-of-poop-as-a-weapon-111

Pokračovanie....

Rastlinné a iné jedy tu

Marián Fajner © 2021
Create a free website with uCoz