Luky z tlakového dreva ihličnanov 

Tlakové drevo (inak aj kremenitosť dreva) bežných ihličnanov (borovica, smrek, smrekovec, jedľa a samozrejme borievka) je nedoceneným materiálom na výrobu lukov v našich podmienkach, hlavne improvizovaných a experimentovať s ním je pre človeka znudeného tisom a maklurou (hehehe, to som tomu dal) veľmi užitočné (tak isto ako experimentovať s vŕbovitými drevinami ;). Síce nie vždy sa dá použiť na výrobu obyčajného luku priamo - bez spevnenia. Samotné nie je náhradou tisu, ale obrazne napísané, rohoviny. Tlakové drevo je extrémne silné v tlaku, ale pomerne krehké a bez dostatočného predpätia niekedy aj pomerne "pomalé" (ako jaseň). Preto je vhodné na spevnené reflexné luky, alebo na "konárové" reflexné luky s normálnym drevom ponechaným na chrbte. Na obrázku nižšie sú prierezy konárov víchricou vyvrátených smrekov z TANAPu, z nadmorskej výšky okolo 1000 až 1200 m nad morom. Smrek vytvára pomerne tenké konáre - v najlepšom prípade, aspoň v Tatrách, pri kmeni hrubé okolo 6 cm (ak je kmeň poškodený a konár začína nahrádzať hlavný alebo vedľajší kmeň, tak potom aj omnoho viac). Letokruhy dreva sú na niektorých miestach také tenké, že sa nedajú rozoznať voľným okom (prostredný kus som musel kvôli stopám po píle navlhčiť vodou, aby bolo vidieť letokruhy) a to ešte ani zďaleka nie je najhustejšie smrekové drevo, aké sa dá v Tatrách nájsť. Napriek tomu, že stržeň v konároch nie je omnoho bližšie k vrchnej časti (na konáre nepôsobila vysoká záťaž), tlakové drevo je vyformované a dobre viditeľné:

Z konára vyvráteného uschýnajúceho smreka (drevo bolo ešte mierne vlhké, no už nie tak, ako drevo zo stromu stojaceho) som pokusne, pomocou otváracieho noža vyrobil improvizovaný reflexný luk. Nebol ani zďaleka dokonalý, čo bolo v skutočnosti aj dôkazom kvalít použitého dreva - ohýbal sa prakticky len na niektorých miestach a nič mu to nespravilo ;). Vyrobil som ho narýchlo a s "kompromisom" (informácie nižšie). Luk bol veľmi pružný, odhadom asi 270N silný a ťažkému bazovému prútu dával jednoznačne smrtiacu energiu (ak by to bol šíp):

Pri výrobe takéhoto luku je dobré dodržať tieto pravidlá: luk je nutné vyrobiť z prírodne zakriveného (dohora - reflex) a pokiaľ možno z čím tenšieho konára pre ešte dostatočne silný luk - aby sa zo strednej časti luku pri opracovaní odobralo čím menej tlakového dreva (v praxi zhruba okolo 3,5 - 4 cm v strede pre luky so silami medzi 200-300N, optimálna dížka je podľa mňa asi 130-160 cm) a ramená je nutné opracovať tiež tak, aby na nich ostalo čím viac tlakového dreva - je to ten kompromis, pretože ak odoberiete veľa dreva a na luku zostane takmer len obyčajné drevo, luk sa skoro "zrúti do seba" (aj keď sa na začiatku ohýba pekne plynule) a zlomí sa, ak odoberiete málo dreva, luk sa bude ohýbať viac-menej len v strede, ramená budú ťažké a len veľmi ťažké šípy budú mať dobrú kinetickú energiu. Preto treba ramená zužovať hlavne zboku (konce ramien môžu byť samozrejme neohybné) alebo im dať trojuholníkový či okrúhly prierez, no príliš nesplošťovať (!). S ramenami treba experimentovať a luk ladiť. Ak na luku necháte dostatočné množstvo tlakového dreva, vôbec ho nemusíte opracovať precízne a aj tak si bude držať reflex a vôbec sa na bruchu nezjazví. Luk by mal byť skôr asymetrický - aby hrubšia časť konára neskolabovala (stržeň je tu ďalej od chrbta, preto budúce rameno luku bude obsahovať viac normálneho dreva), musíte z nej dať dole menej dreva, tým bude táto menej odolná časť luku tuhšia - ako na niektorých mezolitických lukoch z Ruska:

Tak či onak, luk bude vysoko účinný len s ťažšími šípmi. Budem musieť ešte spraviť viacero pokusov s takýmito lukmi, aby som našiel ideálny tvar ramien. Niekedy sa odporúča na výrobu improvizovaných lukov použiť drevo z kmienkov mladých ihličnanov. Luk potom musí byť veľmi plochý a precízne opracovaný. Luk bude slabý a aj tak vydrží krátko. No čo k tomu dodať - ak máte k dispozícii konáre starého stromu, je to blbosť.

Pokusne som vyrobil aj krátky, reflexný borovicový luk spevnený šľachami. Drevo bolo samozrejme tlakové, z 8 cm hrubého živého konára (no z mŕtvych, prirodzene vyschnutých konárov má drevo omnoho lepšie vlastnosti). Šľachy som nalepil len narýchlo, v tenkej vrstve (asi 1 mm), len aby sa luk hneď nezlomil. Bol to experiment, pretože predo mnou asi ešte nikto nekombinoval šľachy a borovicové tlakové drevo, aspoň na nete som nenašiel nič. Luk neskôr explodoval, no stihol mi ukázať, že to bola dobrá kombinácia. Chystám ďalšie, ale zaberie to ešte čas - hľadám najlepšie kusy tlakového dreva (šľachy sú drahé) a premýšľam nad dizajnom. A taktiež pre luky so šľachami nemám nejaké veľké využitie (pohybujem sa väčšinou na vlhkých miestach), preto sa neponáhľam.

Na fotkách nižšie sú prierezy niektorých mŕtvych konárov borovice, z ktorých som získal dobré tlakové drevo:

Vo videách nižšie vidno ten krátky borovicový luk. Je to taký hybrid medzi nejakým indiánskym lukom a gaelským - týmto som bol inšpirovaný (mi napadlo, či aj Škóti alebo Íri náhodou nepoužívali na svoje krátke luky s ohnutými koncami aj borovicové tlakové drevo ako Laponci..., asi je to hlúposť :). Bol tvarovaný za tepla, cca meter dlhý, mal napínaciu silu až 300 N pri náťahu 48 cm, dával ťažším šípom až okolo 43 J energie. Bol veľmi pružný a (samozrejme) brucho luku sa tlakom nijak nepoškodilo (mnohí nevedia pochopiť, že nie je borovica ako borovica, takisto aj to, že na ukážkovú streľbu používam veľmi tuhé šípy - kvôli videám si svoje dobré ladené šípy ničiť nebudem ;).

(Pokračovanie...)

O mojich šípoch a ich hrotoch

Na výrobu šípov si taktiež málokedy zvyknem kupovať nejaký materiál alebo náradie. Zaujíma ma to čo nájdem alebo recyklujem. Keď začínam písať tieto riadky (rok 2015), mojim najobľúbenejším materiálom na výrobu šípov je pajazmín vencový (Philadelphus coronarius). V lese som ho pred rokmi našiel rásť vo veľkom množstve, v jeseni chodím po jeho prúty a vraciam sa doslova s kilogramami nákladu. Veľmi ľahko sa rovná, aj v suchom stave, na rozdiel od iných, prúty tvoriacich drevín, ktoré som skúšal. Prúty stačí väčšinou raz narovnať a už sa nekrivia (ak sa narovnajú naozaj dobre, nekrivia sa ani pri veľkej zmene vlhkosti - žiadny iný materiál ktorý som skúšal si až tak nedrží nový tvar ako pajazmín). Netreba ich veľmi zohrievať, len do mierne horúca, mäknú jedna radosť. Ak ich už zahrejete príliš, až začnú tmavnúť, už ich na želanom mieste neohnete - ohnú sa po krajoch opáleného miesta.

Ale nezabúdam ani na prúty z iných krov či stromov. Okrem pajazmínu stále bežne používam aj prúty zo svíbu krvavého (Cornus sanguinea - latinské názvy píšem kvôli návštevníkom zo zahraničia), liesky obyčajnej (Corylus avellana), kaliny obyčajnej (Viburnum opulus) a ruže šípovej (Rosa canina), niekedy aj z jaseňa, javorov, bršlenu, bazy alebo tŕnky, ako väčšina primitívnych vyrábačov šípov u nás :). No tieto musím narovnávať ešte za vlhka. Dajú sa hneď za čerstva, no najlepšie je ich nechať zvädnúť (pár dní, týždňov - podľa ročného obdobia) až lyko pod kôrou nie je doslova mokré, len mierne vlhké. Potom sa rovnajú veľmi lahko - v kôre. Na rozdiel od pajazmínu krivé miesta opálim prakticky až do čierna, až kôra začne praskať, syčať, pískať (unikajúca vodná para). Prúty vždy ohnem do opačnej strany a potom pomaly, ako opálené miesto chladne, prút narovnávam a nechám ho vychladnúť v takej polohe aby na narovnané miesto už nepôsobil žiaden tlak. Potom sa už prúty taktiež nezvyknú veľmi kriviť. Ako schnú, raz za čas ich treba kontrolovať a prípadne  dorovnávať už za studena alebo opätovne za tepla. Toto je zatiaľ najlepší spôsob narovnávania na dreviny slabé v tlaku aký som skúšal. Billy Berger zvykne mať svíbové prúty pri posteli a pred spaním ich každý deň narovnáva za studena až do vyschnutia. Nakoniec aj viackrát za deň. Tvrdí, že na svíb to je ten najlepší spôsob (celý článok z časopisu Traditional Bowhunter je tu, ak ste ho ešte nečítali). Teraz to testujem aj ja s rôznymi drevinami a spôsob vyzerá veľmi dobre. Skúšam svíb, liesku, vŕbu, krušinu, vtáčí zob a pajazmín. Zas pajazmín vyhráva na plnej čiare. Je až neuveriteľné, ako rýchlo si pamätá nový tvar. Začína ma už nudiť :). Ak niekto chce, dám mu GPS súradnice, kde nájde v lese pri Košiciach pajazmín. Ale aj vtáčí zob, imelovník alebo ruža šípová sa neporovnateľne rýchlejšie týmto spôsobom narovnávajú ako svíb, a aj z veľmi krivoľakých prútov sa dá za pár týždňov vytvarovať rovný, no ružu až tak neobľubujem pre jej povrch (myslím už po olúpaní kôry) a často veľmi tenké steny. A napr. vŕba sa rovná omnoho rýchlejšie ako krušina alebo svíb a to o jej zlom rovnaní za sucha sa popísalo už dosť veľa (vŕbové prúty sú vhodnejšie hrubšie, lebo kým sú vlhké, ľahko sa krivia pod tlakom ostatných ak ich náhodou položíte na nerovný povrch a pár dní nemáte možnosť ich rovnať, čo sa mi stalo. Tenké sa veľmi skrivili, hrubé ostali rovné. Vŕbové prúty sú ideálne na "vtáčie" šípy - tie s tou ponechanou hrubou časťou vpredu). A agátové, aj keď sú dosť tuhé, zdá sa, že sa dajú tiež pomerne dobre rovnať. Ale ešte uvidím, keď po vysušení prútov ich hrubo opracujem a ponechám vo vlhkom prostredí, či si naozaj budú držať tvar. Niečo podobné skúšam aj s drevom na luky - ohýbať za surova a studena, či si potom budú držať reflex (skúšam to hlavne s tŕnkou a vyzerá to tak, že nie príliš hrubé palice sa dajú postupne a trpezlivo ohnúť aj o 180 stupňov bez zlomenia, podobne to vyzerá s tisom). Svíbové prúty sú najlepšie tie, čo sa smerom hore rýchlo stenšujú a majú hnedú alebo sivú kôru a majú mnoho výhonkov. Najhoršie sú so zelenou kôrou, s približne rovnakou hrúbkou na využiteľnej časti (alebo dokonca hore hrubšie ako pri zemi, tie sú najhoršie, zdá sa). No nevýhodou takého rovnania prútov je to, že im musíte byť dlhšiu dobu stále k dispozícii, čo sa vždy nedá. Osobne svíb nerád používam v suchom prostredí. Som rád keď si šípy z neho zachovávajú plastičnosť. Pred použitím ich stále skontrolujem a dorovnám v ruke ak treba (ak sú takéto šípy dostatočne dlhé - ak pri náťahu luku je pred rukoväťou ešte takmer polovica šípu, dá sa s nimi stále presne strieľať). V suchu by to tak ľahko nešlo, hlavne keď svíb má na rozdiel od pajazmínu tú vlastnosť, že aj v suchom stave sa postupne deformuje gravitáciou (stačí keď šípy nie sú položené na rovnom povrchu alebo sa len slabo o niečo opierajú) aj keď suchý je zdanlivo veľmi pružný. Ale ak chcem minúť najmenej energie a času, výroba šípov z hrubších lieskových prútov, okolo 15 mm a viac, ak sú v dostatočnom množstve, je ideálna - pozbierajú sa, raz narovnajú za studena na kolene, zviažu do čím hrubších zväzkov, aspoň 8-10 cm hrubých a nechajú vysušiť. Potom sa nemilosrdne preberú, krivé sa vyhodia, ako tak rovné sa stenšia/zarovnajú malým hoblíkom a ďalej upravujú. Dá sa to použiť aj na iné dreviny, ale lieska je väčšinou dostupná v obrovskom množstve a drevo sa takmer nekrúti/nescvrkáva pri schnutí.

A teraz niečo o hrotoch na šípy. Na také tréningovo-zábavové šípy sú podľa mňa najlepšie nábojnice z nábojov kalibru okolo 7.62 až 9 mm, alebo odrezky z kovových rúrok s podobným vnútorným priemerom, vpredu trochu skuté do seba, no nie príliš, len aby sa na šípe neposúvali. "Hroty" ktoré nemajú hrot ale plochu sú skvelé - menej sa odrážajú od prekážok do bláznivých smerov (svojou hranou sa zaseknú), neprenikajú vôbec alebo tak hlboko do poddajného cieľa ako špicaté šípy, takže sa nemusia vyťahovať všelijakými kliešťami, pri dopade do hustej trávy sa rýchlo zbrzdia a necestujú pod trávou tak, že už nikdy nie sú nájdené (občas sa ale stane). Pre streľbu s nimi väčšinou vôbec nepoužívam nejaký zhotovený terč. Hocičo vhodné čo mám v dosahu sa stáva terčom - list stromu či kôpka lístia, chumáč trávy či machu, menšie kamene (!), fľaky na hlinenom svahu, suché konáre, palice ležiace na zemi... Pikoška: už sa mi dvakrát stalo, že po preskúmaní mojich hrotov "odborníkom" sa ozval smiech a rady, že šíp MUSÍ byť špicatý - aby sa zapichol :). Vymletosť je zábavná. Pajazmínový šíp s nábojnicou vpredu je takmer nesmrteľný. Ak nestrieľam so všetkými šípmi na jeden cieľ. Snažím sa väčšinou každým šípom trafiť iné miesto či vec. Predtým som trpel "fenoménom Robina Hooda", keď som si nasledujúcimi šípmi rozstrieľal predchádzajúce. To sa nechválim, to je fakt. A viem že takúto trpkú skúsenosť majú mnohí :)

Mám pocit, že v poslednej dobe sa luky a šípy príliš romantizujú, a taktiež ich účinok v cieli. Zabúda sa, že sú to zbrane, ktorých účelom je spôsobiť smrť, utrpenie alebo aspoň "zneschopnenie" na určitý čas.  Ako keby obeť po zásahu šípom mala len "zaspať". Pričom častokrát išlo o mnoho dní trvajúce umieranie v ukrutných bolestiach (niet pochýb, nezriedka to bol a stále je požadovaný účinok šípu, nie rýchla smrť). A inteligentný človek zaujímajúci sa o využitie lukov a šípov ako zbraní v extrémnych situáciách skôr či neskôr pochopí, že použitím určitých, aj v primitívnych podmienkach dostupných vylepšení šípu (napr. nanesením kvalitne pripraveného účinného jedu) sa aj veľmi primitívna kombinácia luku a šípu zmení z pomerne nespoľahlivej zbrane (čo sa týka účinku v cieli) na zbraň prakticky účinnejšiu ako strelné zbrane, na zbraň typu "zasiahni a zabudni" (alebo skôr "zasiahni takmer hocktorú časť tela a čakaj"). Píšem to tu preto, aby som čitateľovi pripomenul, že táto stránka je o použití primitívnych lukov a šípov ako ZBRANÍ (hlavne v súčasnosti), tak nech nie je neskôr pri niečom prekvapený.

Na nete je spústa návodov na výrobu rôznych hrotov šípov z rôznych, dostupných "recyklovateľných" materiálov. Tu spomeniem zopár s ktorými mám najviac skúseností. Potom ešte budem doplňovať, možno nafotím a zverejním nejaké testy, takže ani tento článok nie je statický, samozrejme (väčšinou mám len málo času na písanie, takže tu nedávam všetko naraz, ale po malých častiach, ako mi to práve vyhovuje). Ok, ak máte po ruke vhodný materiál, asi najlepšie hroty sú tuľajkové ("nasadíš a ideš"). Už som ich výrobu spomínal na mojom starom blogu. Na pripomenutie ako ich jednoducho vyrobiť z rozkutých kúskov plechu:

Ak kusy plechu nie sú veľmi hrubé (viac ako niekoľko mm), stačí kuť za studena. Najtenší ako-tak vhodný plech sa mi zdá byť okolo 1.5 mm na menšie hroty, optimálny cca 3-4 mm hrubý, ak je mäkký. Na vytvorenie tuľajky je potrebný nejaký "tŕň" vhodného priemeru. Viem, že niektorí kováči považujú kutie za studena až za druh "podvádzania", no ja preferujem toto pravidlo: nemíňať palivo ak to nie je nutné. Zaujímam sa o rôzne post-apo a vojnové "worst-case" scenáre a robím veci bez ohňa alebo len s minimalistickým ohňom, pri ktorých by si niekto myslel, že je potrebný veľký oheň. Na obrázku nižšie sú niektoré hroty šípov, ktoré som vyrobil ešte niekedy začiatkom dvetisícich rokov (marí sa mi, že ešte pred rokom 2004, keď som bol v ošiali experimentovania s tuľajkovými hrotmi), zopár z nich boli kuté za žerava, z tenkých roxorov, sú štvorhranné:

Pohľady na tuľajky:

Takéto hroty nemožno podceňovať. Aj moje menšie hroty vykuté z cca 2 mm hrubého plechu na šípoch s hmotnosťou niečo cez 50 g, vystrelených zo 160 cm dlhého a 270 N silného, pomerne pomalého hrabového luku, robili na hlave svine domácej dve diery tak, že na druhej strane hlavy vždy trčala čepeľ hrotu, hocikde som trafil. Rozširujúca sa tuľajka bola zakliesnená v lebke vo výstupnom otvore. Takže na efektívne "headshoty", aj s kompletným priestrelom, vám netreba nejaké "warbowy" a masívne bodkiny. Stačí ťažší šíp, podľa Ashbyho aspoň  42 g ťažký (ale samozrejme s detským lukom a so šípom s hrotom z plechu z konzervy veľmi úspešní nebudete :).

Aby ste nepovedali, kul som hroty aj z hrubších kusov ocele, za žerava samozrejme, ale na oštepy. Tiež začiatky nultých rokov, aspoň niektoré:

Musím dodať, že mi nešlo o nejaké kópie historických hrotov. Išlo mi o jednoduchú výrobu praktických hrotov z najdostupnejšieho materiálu (najhoršej mäkkej ocele), ktoré by boli použiteľné v nejakej extrémnej situácii pri snahe o prežitie a sebestačnosť. Dotýkam sa tu občas experimentálnej archeológie, ale viac ako "ako to robili naši predkovia", ma zaujíma "ako by sme to mohli robiť v podobných podmienkach my dnes". Ešte pohľad zblízka na jeden hrot, vyrobený z najhoršieho a najhrdzavejšieho kusu ocele aký som mal (recyklovať, recyklovať, recyklovať! To je moje heslo :)). Je plne funkčný a použiteľný na ľahký oštep. Vrhanie oštepov na cieľ je tiež moja fanatická činnosť..., pokiaľ akurát nemám tenisový lakeť, pruh alebo zápal šliach. Zaujímavé je ale to, že s propulzorom som nikdy nebol veľký kamarát, pretože je to tiež dvojdielna zbraň. Oštepy vrhané priamo rukou, no napr. s pripevnenou šnúrou, krúžkom alebo s výstupkami za ťažiskom - pre vyvinutie väčšej rýchlosti, mám rád kvôli tomu, že je to jednodielna hotová zbraň, nič už k nej netreba:

Nedávno (r. 2015) som zas zas začal viac experimentovať s tuľajkovými hrotmi a spravil som nejaké fotky pre lepšie pochopenie princípu:

Pomerne malý hrot, no ak je vykutý z hrubšieho plechu, aj po nabrúsení môže prekvapiť svojou hmotnosťou:

Tuto som postupne zo zvedavosti kul hroty s kratšími tuľajkami, ten vrchný už má príliš krátku tuľajku na dostatočne pevné uchytenie na šípe pre okamžité viacnásobné použitie (aj pri dopade šípu na mäkký cieľ hrot odpadáva, to môže byť aj výhoda):

Hmotnosť väčšiny mojich hrotov sa pohybuje od cca 10 g až po desiatky gramov (vyššie hmotnosti platia skôr pre medené hroty vykuté napr. z vysokonapäťových spínačov). Keď už hrot váži okolo 30 gramov a viac, je pre mňa vhodný skôr už len na prúty alebo štiepané triesky z ľahkého dreva. No potom už šípy ani takmer alebo vôbec nepotrebujú operenie (hlavne ak telo šípu je z bazového prútu a hrot je nasadený na násadu ("foreshaft") z pevnejšieho prútu strčeného do bazového). Samozrejme, že sa dajú vykuť hroty ľahšie ako 10 g, ale mám radšej keď je ťažisko šípu nie príliš ďaleko za hrotom.

Časť budúceho hrotu určeného pre tuľajku je vždy dobré stenšiť kutím, inak pri hrubšom plechu bude tuľajka príliš široká alebo dutina príliš úzka. Približná šírka plechu na konci budúcej tuľajky po rozkutí sa mi zdá byť optimálna okolo 2.5-3 cm. Potom je dobré predtvarovať budúcu tuľajku na kuse dreva, ocele alebo kameňa s priehlbinou, aby sa okraje potom dali ľahko skúvať k sebe. Tvrdím, že širšia tuľajka je lepšia ako príliš úzka. Široká sa ešte vždy dá prispôsobiť konkrétnemu šípu skutím do seba alebo skrátením a vo veľmi vlhkom prostredí sú napríklad dlhšie lieskové šípy ešte stále hrubé "kolíky", preto ja preferujem tuľajky s vnútorným priemerom na konci cca 10 mm, aspoň na hrotoch určených na ťažšie šípy. Vonkajší priemer zvykne byť len nepatrne väčší, keďže okraj tuľajky zvyknem zbrusovať "do stratena". Tuľajkové hroty sú vhodné na prúty s tenkým stržňom - napr. svíbové a lieskové. Hlavne lieskové sú najvhodnejšie, pretože sú pomerne ľahké a aj krehké. Časť prútu, kde bude vytvorený tŕň na vsunutie do tuľajky je vhodné skriviť (ak už nie je krivý) aby stržeň nebol v osi - predĺži sa tým tŕň. Je obrovský rozdiel v pevnosti šípu keď je v tuľajke len krátka drevená zátka alebo dlhý tŕň. Príklad tvaru jadra na vsunutie do dlhej tuľajky:

Aj na predchádzajúcich dvoch obrázkoch vidno, že okraje tuľajky sa na konci nedotýkajú. Je to bežné, ak plech je veľmi úzky a ani kutím sa nedá poriadne rozšíriť (takéto hroty boli bežné v minulosti). Ale to nevadí, načo sa s niečim príliš srať, ak je to možno vec na jedno použitie. Ľahšie je prispôsobiť telo šípu. Pri nasadzovaní takého hrotu na šíp má hrot tendenciu sa nakláňať do strany výrezu. Preto je lepšie telo šípu zrezať šikmo a v úrovni rozšírenia hrotu nechať na prúte ešte dostatočné množstvo dreva:

Príliš vyčnievajúce drevo sa potom môže zrezať:

Je o mne všeobecne známe, že nenávidím automobilový priemysel. Očividne tí kkoti ešte chcú chytro využiť ropu kým je, respektíve kým sú palivá z nej bežne k dispozícii pre hocikoho a dá sa na tom ešte zbohatnúť, a tlačia tie prijbané reklamy ovčanom do hlavy a tlačia :). Pomaly už niektorí s menším mozgom chodia aj na záchod na aute (keby aspoň šli naraz viacerí jedným autom na ten záchod :). Myslia si, že je to coolové a len ich vec, no ich coolová vec to bude až keď im natlačím výfuky do ich papúľ, nech si to filtrujú LEN cez svoje pľúca, magori (kamaráti mi sľúbili, že v mene zníženia emisiíí skleníkových plynov mi s tým radi pomôžu :D). Pekne vidno ako TV buduje v ľuďoch závisť a formuje nových konzumentov... Už decko chce byť "gangsta" s veľkým fárom (niekto si to s tým hip-POPom tiež dobre zariadil a takisto aj s tým, aby ľudia chceli mať všetko čím skôr a prestali vnímať veci, ktoré sa dejú pomaly, po kvapkách), no každý ním nemôže byť, takže väčšina z nich bude v dospelosti makať a plniť sny druhých, vyjbanejších - aj kupovaním vecí a plytvaním nimi a pri tom si bude myslieť, že si plní sny svoje (dobrá skladba o tom, čo mám na mysli). Zlo nechce aby ste boli skromní a nedajbože ešte aj odpojení od tohto podfukársko-hyenistického systému (za takú snahu vás potrestá! No lepšie ako mu slúžiť). Chce vás mať za svoju živú batériu. Aby ste aj vy točili ten kolotoč bláznov. ...dnešné škatuľky ma rozosmievajú: bol napr. vymyslený výraz "sociálne slabší" (to už akože slovo skromnosť neexistuje?), na vytvorenie tlaku na jednotlivcov, ktorí nepodľahli konformizačnému tlaku krátko po revolúcii alebo len poľavili v točení kolotoča. Nechcete aby na vás ukazovali prstom? Tak chytro na nohy a produkujte viac než potrebujete, kupujte viac než potrebujete a pretvarujte sa - s falošou a pchaním sa do zadku "vodcom svorky" ide všetko ľahšie. A keď ešte nejaký predstaviteľ tejto SU (samoúčelnej úchylárne :) povie, že sa ekonomická situácia zlepšuje, takže ľudia budú konečne môcť viac míňať - to mi znie ako zlo vyhlasujúce vojnu proti budúcnosti Zeme a ľudstva. Tak preto mi tiež robí radosť prekúvať autá na zbrane (dobre som odbočil, čo? :)). Nižšie sú tuľajkové hroty oštepov ktoré som vykul s kamarátom z kratších listových pier áut, v strede je z celého pera, vľavo z pozdĺžnej polovice, vpravo zo štvrtiny (tiež mi išlo o rýchle vykutie funkčných zbraní, žiadne babranie sa a tiež som sa snažil šetriť uhlím, ako je mojim zvykom:

Mnoho pajazmínových, ružových, kalinových prútov má príliš široký stržeň na pevné nasadenenie tuľajkového hrotu. Vtedy sa dá stržeň do určitej hĺbky vyškriabať či vyvŕtať a pevne vsunúť a prípadne aj vlepiť dlhé drievko, a tak vytvarovať koniec prútu. Alebo sa dajú použiť aj klasické hroty so stopkou. Ich výhodou je, že väčšina hmoty hrotu je koncentrovaná v čepeli. Môj obľúbený dizajn:

Preferujem dlhý dýkovitý dizajn. Takéto hroty, aj keď sa pripevnia na prúty narýchlo a hrubo (ak nie je po ruke vhodný materiál alebo napríklad v strese či za tmy) kusom špagátu, drôtu, lepiacou páskou, hrudkou živice..., väčšinou stále garantujú hlboké a veľmi krvácajúce rany (aj pri streľbe zo slabšieho luku). Tie na obrázku sú z mäkkého plechu, pri náraze na kosť sa ľahko krivia, menia smer pohybu a tvoria rany "za roh", ktoré sa horšie čistia (predpokladám, že domýšľavým čitateľom sa už myšlienky uberajú nesprávnym smerom :D. Nesprávna domýšľavosť a správna dedukcia sú odlišné veci). Sú vyrobené z okutia starých drevených železničných pražcov, ktorých sa mi v poslednej dobe dostalo do ruky veľké množstvo (a z ktorých robím aj väčšinu tuľajkových hrotov):

Ďalšie príklady tuľajkových hrotov z okutí pražcov (najprv ich nalámem, napílim či nasekám na kúsky dlhé cca 7-10 cm):

Ak kúsok plechu je na jednom konci viac hrdzavý ako na druhom, tú hrdzavejšiu časť je lepšie použiť na tuľajku, nech je pevnejší radšej hrot. Ak je tvar čepele vyseknutý sekáčom, tak ho mnohokrát ani netreba brúsiť, ak nie, tak brúsim až po vytvarovaní tuľajky. Pre hroty z mäkkého, nekaliteľného materiálu sú lepšie tupšie výbrusy, ale nerovnomerné a zúbkované. Tenký, úhľadný výbrus na mäkkej oceli sa raz-dva zničí a otupí, ale škaredý, hrubou rašpľou alebo pilníkom urobený výbrus na hrdzavom, pokrivenom plechu a s ponechaným "vlasom" je ako píla na mäso. Pripomína skôr ostrie kamenných hrotov. Cez hrubé vrstvy kože a textilu takéto škaredé a mäkké hroty prenikajú tak ľahko aj pri nepatrných energiách, že sa mi až niekedy nechce veriť vlastným očiam. Robil som aj priebojnostné testy s úzkymi nenabrúsenými hrotmi a prišiel som na zaujímavú vec - nenabrúsený ale špicatý tuľajkový hrot so šírkou čepele porovnateľnou so šírkou tuľajky (niečo ako plochý "bodkin") mal do poddajného materiálu neporovnateľne menšiu priebojnosť ako podobný, tiež nenabrúsený, o niečo širší hrot s jedným, na kraji sekáčom vyseknutým spätným tŕňom (taký viac-menej typický "Galský" hrot). Po podrobnejšom preskúmaní terčov som zistil, že aj ten jeden spätný tŕň, aj keď bez ostria ale so špicatým koncom, vypáral v terči zárez, čo umožnilo rozširujúcej sa tuľajke ľahko prenikať s menším trením - nemusela okolitý materiál až tak rozťahovať. Je jasné, že pri streľbe do tvrdého materiálu (drevo, plech) by to bolo s ich priebojnosťami presne naopak.

S trochou trpezlivosti sa dajú ľahko vyrobiť z plechu aj tuľajkové hroty s dlhými spätnými tŕňmi siahajúcimi do oblasti tuľajky (hroty na obrázku nižšie ešte nie sú celkom nabrúsené, len som vtedy zbrúsil hrany aby sa mi nezachytávali do kadečoho, stačí že to robili tie tŕne ):

Na tých hrotoch vidno aj osové "rebro", ktoré je veľmi výhodné vykuť na hrotoch z tenšieho plechu pre ich spevnenie. Pred vykutím tuľajky treba vyseknuté tŕne, alebo aspoň jeden, opatrne ohnúť bokom a po vykutí tuľajky postupne späť. To tvarované miesto trochu skrehne, no hroty sú potom aspoň viac "nasty" - zo živého cieľa bezozbytku horšie vyberateľné. Veď to bolo a je ich účelom, nie? Stáva sa, že sa nakoniec pri kutí jeden tŕň odlomí, potom vznikne, ako ho ja volám, "Galský hrot". Pred nabrúsením a po:

Ak sa výroba takého asymetrického hrotu plánuje dopredu, tak jeho výhodou je rýchlosť a ľahkosť výroby, ak už máte určité skúsenosti. Určite ten "polovičný" dizajn nevznikol len tak.

Na výrobu hrotov skúšam recyklovať kadečo. Niečo je vhodnejšie, niečo nie. Skúšal som aj vrhové poistky z "hromorobičov" (alebo "zemetrasov" ?) typu "Formula-1" :). Ten zhruba milimetrový plech je však už na vážnejší ranivý hrot na väčšie ciele málo. No v prípade potreby lepšie ako nič (hlavne na menšiu zver alebo aj živú silu a ak aj šíp nespôsobí smrť, môže protivníkovi aspoň strpčiť deň ;) :

Veľmi tenký plech, ako je ten hore, sa však dá zužitkovať na také lacné a univerzálne "terčovo-malo zverovo-antipersonálne" hroty :). Ak sa celý plech skrúti do dlhého kužeľa a drevený tŕň vypĺňa (takmer) všetok vnútorný priestor, jeho pevnosť veľmi vzrastie. Príklad:

Určitou výhodou tuľajky z tenkého mäkkého plechu je to, že pri prenikaní odolnejším cieľom alebo pri náraze na kosť sa rozťahuje a roztvára, funguje miesto spätných tŕňov, ak už je vnútri cieľa. Čím sa hrot menej prerezáva živým cieľom a viac ho rozťahuje, tým menšie a tupšie spätné tŕne sú potrebné, ale samozrejme, nižšia je aj priebojnosť. Spätné tŕne sa dajú taktiež vytvarovať aj na tuľajke, keby bolo treba.

Hroty sa dajú ľahko urobiť aj z rôznych starých oceľových rúrok a profilov, keď nie je nič iné po ruke. Napríklad na obrázkoch nižšie je na poli nájdený obdĺžníkový kus, asi odpadnutý z pluhu. Zdal sa byť dostatočne hrubý na lepšie hroty, no po obití hrdze až taký nebol, ale stále dostatočne na použiteľné hroty. Bol preseknutý sekáčom a narovnaný, potom z pozdĺžne vyseknutých pásov som vykul hroty. Samozrejme všetko za studena.

Ako vidno na obrázku vyššie, bezodpadové hospodárstvo je pri kutí za studena ťažko realizovateľné, ak nechcete mať rozpadávajúce sa hroty. Preto na hroty používam oceľ, ktorá by už išla len do odpadu. Samozrejme, v extrémnych situáciách nad tým premýšľať nebudete. Kvalitnejšie nájdené rúrky (nemusia mať okrúhly prierez), hlavne bezšvové, je škoda použiť na hroty. Dávnejšie som z nich vyrábal napríklad aj "handgonnes", ak by som mal spomenúť tie "najnevinnejšie" veci. Ich výroba aj streľba z nich je podobná zábava ako zábava s primitívnymi lukmi. Vždy som chcel mať zbrane, ktoré viem používať iba ja alebo z ktorých sa nebojím strieľať len ja (to sa odzrkadľuje aj v lukoch ktoré vyrábam pre seba). Také zbrane, do ktorých treba vložiť veľký kus umenia a úsilia aby boli funkčné. Doslova sú mi nesympatické moderné zbrane, z ktorých hneď vie strieľať každé vymleté decko. Mojim najobľúbenejším kalibrom bolo a stále je 25-27 mm. Strieľal som najčastejšie od pasu a tie ťažké olovené gule aj bez flastra či inej upchávky šli hladko cez hrubé dosky aj s dosť pochybnými dávkami prachu. Ale niekedy som predsa mal aj pekné modriny od gulí odrazených :). Aj domácka výroba strelného prachu a jeho obskúrnych náhrad (ale zato napr. aj perkusných a iných zápaliek) je dobrou a poučnou zábavou pre nejakého "preppera" (nerád používam to slovo, ale tvrdím, že každý triezvo mysliaci človek v dnešnej dobe je aspoň polovičný prepper :)). Asi raz urobím stránku aj o improvizovaných "kanónoch". Bude zaujímavé zmerať rýchlosti rôznych striel (aj šípov!) z rôznych rúr s rôznymi "čo dom dá" strelivinami... Ak by sa niekto začal zaujímať, pozrite si napr. niečo o testoch s replikou asi najstaršej nájdenej európskej strelnej zbrane "Loshult Gun" (ktorá je z bronzu a použitá meď vraj pochádza zo Slovenského rudohoria), 1. a 2.

Vyvinul som aj vlastné tuľajkové hroty špeciálne určené pre otrávené šípy. Dĺho som špekuloval, no nakoniec je asi už finálny dizajn na svete. Vychádzal som z toho, že pre spoľahlivý účinok by jed mal byť čím viac vpredu, ak aj čepeľ hrotu prenikne len pokožkou a hneď sa zabodne do kosti, napr. končatiny.

Dosť som experimentoval aj s takýmito "africkými" šípovými hrotmi (v poslednej dobe ma asi najviac inšpirujú africké luky a šípy):

Hroty vykuté zo starých hrdzavých drôtov, klincov, vrutov (niečo o dobrom využití vrutov na šípoch ešte napíšem neskôr) či tenkých oceľových tyčí sú najlacnešie a najjednoduchšie vyrobiteľné hroty (a po malej úprave aj možno najsmrteľnejšie). Nie nadarmo sú v Afrike tak obľúbené. Za pár minút sa ich dá vyrobiť kopa. Stačí sekáč alebo stará sekera a miesto kladiva hoci aj kameň. Pri ich výrobe treba počítať s tým, že to budú nevratné hroty (ak nepočítam lov zveri, ale na ňu sú lepšie iné), tak sa s nimi netreba zbytočne dlho hrať. Takéto hroty majú pre svoj malý priemer extrémne vysokú priebojnosť. Ak sa hrot vyrobí len s úzkou ale dostatočne masívnou a zároveň ostrou listovitou čepeľou (napr. v tvare vŕbového listu), bez spätných tŕňov, má najvyššiu priebojnosť, ale aj najmenšiu praktickú využiteľnosť - samotný má malú ranivosť, spôsobí len malé krvácanie a neudrží sa v cieli. Je vhodný ešte tak pre zásah hlavy alebo aj inej časti tela ak je cieľ nejakým spôsobom "obrnený" (napr. ak je dobre oblečený v zime a po ruke je akurát len slabší luk :)), no prakticky len v kombinácii napríklad s produktom anaeróbnej fermentácie vnútorností hlodavcov s výkalmi by mal spoľahlivejší "účinok". Takéto hroty je lepšie zabezpečiť proti vytiahnutiu či vypadnutiu z rany. Spätné tŕne sa dajú ľahko vyseknúť sekáčom. Niekedy stačí jeden tŕň, najlepšie dva a dá sa vysekať aj "vianočný stromček". Najlepšie je aj na šípe obmedziť priebojnosť do určitej hĺbky - napr. jednoducho hrubším telom šípu alebo omotávkou na mieste pripevnenia hrotu k šípu. Ak hrot šípu prejde cez ruku či nohu - trčí z druhej strany, dá sa rýchlo vytiahnuť a rana vyčistiť. Spätné tŕne budú zbytočné a z potenciálne smrteľnej rany sa môže stať rana nepodstatná. Hrdzavý, nerovný povrch takýchto hrotov je skvelý na udržanie sa veľkého množstva jedu (aj niekoľko gramov!). Rozšírené telo šípu za úzkym hrotom (v prípade ak je hrot otrávený) je tiež výhodný v tom, že upchá ranu a obmedzí vyplavovanie jedu krvou. Hrot sa môže ľahko obtočiť šnúrou alebo pruhom látky aby sa jed uržal ešte lepšie, ako sa to robilo a robí. Pri testoch afrických hrotov som si uvedomil odkiaľ nohy rastú mýtu o polohe čepele hrotu na šípe pri love alebo v boji - na zvieratá čepeľ zvisle, v boji vodorovne - aby šíp ľahšie prešiel pomedzi rebrá, čo je samozrejme hlúposť, ak šíp má operenie a rotuje. No trocha pravdy na tom je: ak použijem otrávený šíp s ostrou čepeľou alebo so spätnými tŕňmi, chcem ho mať v takej polohe, aby v prípade zlomenia luku či prasknutia tetivy pri náťahu sa mi čepeľ nezarezala alebo nebodla do prstov - obrazne povedané vodorovne, presnejšie - priečne k osi luku. Hlavne už vyššie spomínaný botulotoxínovo-mikrobiálny preparát by bol v prípade náhodného poranenia najviac nebezpečný, a ten sa používal hlavne v boji. Preto je najlepšie otrávené hroty pripevňovať vždy "vodorovne" (čo však nikdy nemôže garantovať úplnú bezpečnosť). Aj keď ja napríklad mám rád pomer dĺžka šípu/náťah taký, aby pri max. náťahu bola pred rukoväťou luku ešte cca 1/5 - 1/3 dĺžky šípu, ale niekedy aj polovica (približne po ťažisko šípu alebo mierne pred), čiže je tam nejaká rezerva, no človek nikdy nevie, hlavne pri veľmi silných lukoch a krátkych náťahoch. Bežne sa jed dáva až za čepeľ a spätné tŕne (neberiem v úvahu kamenné hroty). Niet pochýb, aj kvôli náhodným poraneniam. Mnohokrát som sa bodol pri výrobe alebo manipulácii s "africkými" hrotmi. Tie spätné tŕne, keď sa vydaria, sú ako ihly. Niektoré toxíny na vzduchu a svetle pomerne rýchlo strácajú účinnosť, preto je dobré aj kvôli tomu, aj kvôli lepšej bezpečnosti pri manipulácii otrávené hroty obaliť napr. do čiernej fólie alebo alobalu, ak by boli po ruke. Pred výstrelom, aspoň pri streľbe na kratšiu vzdialenosť, sa obal ani nemusí skladať ak nie je veľmi voľný a koniec šípu je dostatočne stabilizovaný, pretože hrotu pri prenikaní prakticky nekladie žiadny odpor. Zhoršené balistické parametre šípu sa však prejavia aj v hlasnejšom zvukovom efekte, čo môže veľmi vadiť. Mimochodom, neviem či poznáte napríklad túto správičku o ilegálnom využívaní jedu pri love zveri v súčasnom Colorade, alebo túto o zneškodnení samovražednej atentátničky otráveným šípom v Kamerune (buď ju trafili veľmi dobre alebo jed účinkoval sakramentsky rýchlo).

Ak po prečítaní predchádzajúcich riadkov vám napadlo slovné spojenie "špinavá vojna", tak pre mňa je špinavá vojna to čo vidím po zapnutí TV na komerčných staniciach a taktiež počujem na rádiových staniciach - je to špinavá vojna proti zdravému rozumu. Mnohí ľudia sú už tak vyformovaní na naivných producentov a konzumentov, že komunikácia s nimi prakticky prebieha na detskej úrovni. Ale späť k hrotom. Na tento druh hrotov sú najlepšie hrdzavé drôty, klince či iné tyče asi s hrúbkou okolo 6-8 mm, aspoň sa mi tak zdá. Aj z hrubších aj tenších sa ľahko robia, no pri hrubších už prudko stúpa hmotnosť hrotu aj pri pomerne malých dĺžkach a tenšie sú buď veľmi ohybné alebo krátke. Spätné tŕne sa najľahšie vysekávajú nie naraz, len priložením sekáča na jedno miesto a udieraním, ale jeho postupným posúvaním, aby sa tŕň vyhol postupne, inak sa môže pri čepeli odlamovať. Tuto som urobil pokusné šípy bez operenia z pajazmínových prútov so širokým stržňom. Použil som najkratšie hroty ktoré som mal po ruke. Vsadil som ich do naštiepených prútov do hĺbky asi 2 cm aj s troškou roztopenej zmesi smrekovej živice s drevným uhlím, na vrch som nadžabal to isté, letmo obtočil vláknami z glejovky americkej a vyvaľkal medzi prstami až živica stuhla:

Šípy vážili okolo 32 gramov plus mínus nejaký gram. Len jeden hrot bol ostrený normálne (druhý zhora), ostatné mali ostrie len od sekáča a aj to nie po celej dĺžke čepele. Najprv som s nimi strielaľ do všelijakých vrstiev textilu na piesku a čakal som že to krehké spojenie zo živice a vláken sa raz-dva rozpadne, no nestalo sa tak. Hroty sa samozrejme aj otupili. Potom som testoval ich priebojnosť cez kúsky kože zo starých topánok na ôsmich vrstvách vatelínu (ten veľmi znižuje priebojnosť šípov) položenom na dobre uležanom piesku, čo som nafotil. Z luku som strieľal schválne len pri takom náťahu, respektíve takou silou, aby odhadom mal šíp energiu skôr len na isté usmrtenie menšej zveri. Pri hrotoch ma zaujímajú najnižšie použiteľné energie a rýchlosti. Chronograf bol vtedy ťažko použiteľný, bol som pod stromami a svietilo slnko. Pri spomínanom náťahu mi tie šípy doleteli na vzdialenosť najviac asi tak 120 m. Tu vidno priebojnosť šípov:

Šípy vyzerajú byť pekne letálne, aj na väčšie tvory, aj s rezervou. Niektoré sa v tvrdšej koži zasekli na širšom živičnom spoji. Ale spoj vydržal. A to som si myslel, že som urobil dostatočne krehké šípy, od ktorých sa hrot hneď po náraze oddelí. Predpokladám, že šípy mali rýchlosť okolo 35 m/s, tak ich energia bola okolo 20 J. Najbližšie keď budem robiť podobné testy, už použijem chronograf a skúsim nájsť minimálne energie a rýchlosti šípov na ešte dostatočnú priebojnosť cez rôzne materiály (ale to neznamená že to aj nafotím a dám to tu).

Podľa mňa už guľatina od cca 8 mm hore nie je veľmi vhodná na typické dlhé africké hroty, iba ak by ste chceli mať šípy extrémne ťažké (osobne považujem šípy nad cca 70-80 g už veľmi ťažké pre moje, zväčša krátke luky). Cením si ťažké šípy aj pre ich tichosť letu, menšiu citlivosť na bočný vietor, pretože prevezmú veľkú časť akumulovanej energie aj z veľmi primitívnych a pomalých lukov a luk pri výstrele zadrnčí značne menej - ťažké šípy garantujú značne tichú streľbu). Aj s kutím za studena to je s nimi postupne horšie. Je lepšie z takej guľatiny robiť klasické kratšie hroty, za ktorými vojde do rany aj telo šípu. Príklad:

Alebo napr. aj takéto experimentálne hroty so spätnými tŕňmi aj na konci hrotu:

Alebo takýto hrot, síce nie nutne s vysokou priebojnosťou (teoreticky hrot s dvomi priečne vykutými čepeľami má v mäkkom materiáli väčšiu priebojnosť, no tento som vykul skôr na "rozťahovanie" vstupného otvoru, aj keď sú nabrúsené aj tie zadné tŕne), ale zväčšujúci ranu a zvyšujúci krvácanie:

Za žerava sa dá ľahko vykuť aj tuľajka, za studena po rozklepaní konca sa môže vyseknúť stopka alebo nechať koniec ako koniec skrutkovača, ak v šípe nie je stržeň. Vyseknutie spätných tŕňov má výhodu aj v tom, že umožňuje vytvoriť z malého množstva materiálu (z ktorého by sa dala vytvoriť len úzka čepeľ s malou ranivosťou) širší hrot s tou istou hmotnosťou. Teda spätné tŕne nemusia primárne slúžiť len na zabránenie vytiahnutiu šípu z cieľa. V budúcnosti sa výrobe hrotov z hrubšej guľatiny chcem venovať viac.

Ešte nejaké fotky zobrazujúce dve možnosti ostrenia hrotov, pred a po vyseknutí tŕňov. Ak nabrúsite pred, tak ostrie sa môže pokrčiť (vidno to na fotke), ale to veľmi nevadí. Ak brúsite po, pod tlakom pilníka sa môžu tŕne kriviť, len aby ste vedeli. Fotky:

Pokračovanie kliknutím na link nižšie.

Experimenty, tipy a nápady 2.