Údaje o ranivej balistike šípov severoamerických Indiánov

Z priebojnosti šípov v spomenutých prípadoch sa dá usudzovať, že kinetická energia šípov vystrelených z krátkych indiánskych lukov sa pohybovala v určitom rozpätí. Osobne odhadujem, že väčšina poranení bola spôsobená šípmi s kinetickou energiou pohybujúcou sa od o niečo nižšej ako 30 J, do hodnôt možno cez 40 Joulov. Napínacie sily lukov na prériách a v oblastiach okolo nezvykli byť extrémne vysoké, keďže Indiáni tam nemuseli často bojovať s príliš obrneným nepriateľom (ale brnenie poznali) a strieľalo sa hlavne na menšie vzdialenosti. Väčšinou sa pohybovali medzi hodnotami 180 a 270 N, niekedy väčšími. Pónijské luky mali vraj často cez 320 N, maximálna nap. sila krátkych lukov bola okolo 360N. Priemer však bol asi okolo 220 N. Iši, posledný divo žijúci Indián v Severnej Amerike, považoval za optimálnu napínaciu silu lukov hodnotu len okolo 180N, pričom šípy vystrelené z jeho lukov ešte dokázali preraziť stavce kalifornského jeleňa. 

Iši počas streľby:

Na fotke nižšie je autor repliky jedného z Išiho lukov a malý jeleň ním ulovený. Luk je z borievkového dreva, spevnený šľachami, 122 cm dlhý, s napínacou silou 190 N pri náťahu 56 cm. Šíp mal hrot zo štiepaného skla a prešiel oboma pľúcami jeleňa:

P. H. Ray píše o malých reflexných lukoch (ktoré boli podobné lukom ktoré používal Iši) kalifornských kmeňov Hupa a Klamat toto: "Luky týchto ľudí sú efektívne na lov zveri do vzdialenosti 50 - 75 yardov (cca 45 až 69 metrov) a môžu spôsobiť vážne poranenie ešte na 100 yardov. Zo vzdialenosti 50 yardov šípy prenikajú do tela jeleňa do hĺbky 5 až 10 palcov (okolo 13 až 25 cm)." Ich napínacia sila sa pohybovala väčšinou okolo hodnoty 200 N. Boli to malé, ale pre svoj dizajn a technológiu výroby vysoko účinné a v hustom poraste veľmi praktické zbrane. Na obrázkoch nižšie vidno, aký malý mohol byť taký luk v porovnaní s jeho majiteľom (Hupa):

Dostrel lukov s vtedajšími šípmi nebol extrémny, väčšinou kvôli značne veľkému opereniu na šípoch. Keď nepočítame niektoré pochybné údaje od Saxton-a Pope-ho (niektoré z testovaných lukov a šípov boli asi len funkčné suveníry pre belochov), tak v starých dokumentoch z 19. storočia sa dajú nájsť informácie od ľudí, ktorí sa stretli s Apačmi priamo v boji, a tí svorne hodnotia dostrel apačských lukov s ich šípmi na cca 150 yardov, čiže len okolo 137 metrov. No o priebojnosti Apačských šípov sa taktiež spoločne vyjadrujú ako o vysokej. 

Mnoho príbehov sa v 19. storočí rozprávalo o tom, akú silu má šíp vystrelený Indiánom. Hovorilo sa, že šíp môže prejsť hladko bizónom, ak nenarazí na kosť (podobné sa tvrdilo o inuitských lukoch a ľadových medveďoch). Na obrázku nižšie je kovový hrot šípu zabodnutý vo vnútornej strane bizónieho rebra (prekreslený artefakt z múzea), čo nepriamo hovorí o tom, že šípy (s pomerne nízkou energiou v porovnaní s dnes preferovanými energiami loveckých šípov) vystrelené z niektorých krátkych, reflexných indiánskych lukov mohli mať takú priebojnosť.

Na tejto stránke je recenzia krátkeho loveckého laminátového luku, silného 186 N pri 71 cm, ktorý dáva 23 a 32 gramovým šípom len okolo 30 J kin. energie, no napriek tomu 32.2 g šíp bol schopný preniknúť hlboko do tela dospelého losa a zastaviť sa na kosti na opačnej strane tela, pričom hrot šípu sa ešte skrivil. Ak by šíp nenarazil na kosť, vraj by asi prešiel telom losa (na stabilizátoroch by sa určite zastavil). Dosť to pripomína situáciu na obrázku vyššie. Predpokladám ale, že v priemere tupší indiánsky šíp, s menej výhodným spôsobom pripevnenia hrotu a s len alebo o niečo viac ako 30 Joulami energie by nemal až takú priebojnosť, keď si predstavím, že väčšinou kratší šíp by musel cez ranu "ťahať" to veľké operenie na konci, ktoré zato kladie tiež dosť veľký odpor. Aj skúsenosti dr. Ashbyho potvrdzujú, že vysoká priebojnosť sa dá dosiahnuť aj s nízkymi energiami (ak šípy majú hmotnosť cez 42g, vhodný tvar a sú pevné, tak ani kosti nie sú vždy problémom). Vodný byvol sa stavbou tela od bizóna až tak nelíši a 34 ft-lbs je 46J - pre krátke luky je to ešte lahko dosiahnuteľná energia (celý text je tu):

Terminálna balistika šípov očami Indiánov

Keďže väčšina vyššie spomínaných údajov pochádza od belochov (ktorí sa zaoberali hlavne ešte živými ranenými, teda z pohľadu Indiána "zle zasiahnutými". Tie staré lekárske záznamy ani zďaleka nemusia zobrazovať "priemer"), hodí sa to sem. Zachovali sa väčšinou kresby bitiek, ktoré je tiež dobré poštudovať. Zabodnuté šípy boli často zobrazované tak, že sa v cieli zastavili na operení, blízko neho alebo cca v polovici dĺžky šípu, ale či to bola "bežná" realita...(Prečo nám v romantických "indiánskych" filmoch nezobrazujú hlavných hrdinov ako mutilátorov??? Ja, ako divák, som nespokojný :) Vždy ma inšpirovala tá prírodná divokosť Indiánov a keď sme boli malí, ja a zopár kamarátov sme VŽDY chceli byť pri hrách Indiánmi, ostatní kovbojmi, čo som nechápal, ako niekto chce byť kovbojom, preboha, veď na nich nie je nič fascinujúce, sú to vymletí lúzri :D (soríčko). No a tak som sa nestal metrosexuálom hahahha, to som si nevedel odpustiť, Stále vo mne drieme tá divokosť, ktorá čaká na svoju šancu a bola by schopná tento kapitalizmus, najväčší ojeb v dejinách, roztrhať na malé kúsky). Niekedy ale nie je celkom zreteľné, či je to zabodnutý šíp, keď napr. autor nezobrazil krv, Pridám postupne ďalšie obrázky (a všimnite si, že tvár bola taktiež častým terčom, a aj to je zaujímavé, ako na obrázkoch nižšie autor, Červený Kôň, zobrazil povyťahované šípy, z ktorých niektoré si mohla z tela vytiahnuť obeť, kým ešte žila, no skôr ide o to, že boli povyťahované Indiánmi, predtým než začali s mäsiarinou, aby im nezavadzali, "nepichali do očí"):

Červený Kôň kreslil na šípoch pomerne veľké hroty, čo až tak prehnané nie je. Indiáni používali hroty s rôznymi tvarmi a dĺžkami, ale hroty s dĺžkou cez 10 cm asi neboli zriedkavosťou. Zopár fotiek nájdených hrotov z miesta bitky, na ktorých vidno ich rozmer.

A taktiež, ako kreslil aj Červený Kôň, v bitke kone tiež dostali svoje. Na obrázkoch nižšie sú hroty zabodnuté v konských kostiach: