Main | Registration | Login Welcome Guest | RSS
OBSAH

Takéto hroty sa dajú vyrobiť z "prírodných" zdrojov: zo starých betónových stĺpov, či už rozpadávajúcich sa elektrických, alebo napr. z rozpadnutých plotov socialistických ovocných sadov:

Z tenších drôtov sa dajú robiť iné "survivalové" hroty, veľmi zaujímavé, hodné hlbšieho skúmania. Hrubý vizuálny príklad:

Nezdá sa, ale sú veľmi dobré. Aspoň pri dopadoch na poddajné ciele (mäso). Hrubé kosti, samozrejme, takéto hroty veľmi štiepať nebudú, ale ako ja stále vravím, lepšie ako nič (hlavne v kombinácii s jedom). Veď sa dajú vyrobiť aj z pletiva plotov. Neviem, či už také niekto robil aj predomnou alebo či je to môj vynález, nezisťoval som (r. 2015). Pri prenikaní cieľom na kraje čepele pôsobí tlak, tak že sa na šípe drží pomerne dobre aj bez nejakého priväzovania, ak hneď nenarazí na tvrdý materiál. No omnoho lepšie je ho nejak spevniť. Napríklad aj iným drôtom:

Drôt či špagát treba "vmontovať" do drážok, aby sa hrot či omotávka neposúvali a aj preto, aby omotávka kládla menší odpor pri prerážaní cieľa - tá dokáže veľmi znížiť priebojnosť ak veľmi vytŕča. Preto ju treba obtočiť, pritlačit a pritĺcť k hrotu čím tesnejšie. Dá sa obtočiť na špičke aj samotný prút, ešte pred nasadením hrotu. Zvýši to tým jeho odolnosť pri náraze na tvrdší cieľ. Ak sa použije čepieľka bez spätných tŕňov, je všetko značne jednoduchšie. Hrot sa dá na konci pevne obtočiť hrubou vrstvou kadečoho, potom aj zalepiť živicou, že skoro všetku silu nárazu udrží omotávka, takže špička prútu nie je veľmi namáhaná. Na tomto príklade som použil len trochu tenkého medeného drôtu, ktorý bol po ruke, na pochopenie:

 

O predchádzajúcich hrotoch by som neskôr ešte mohol napísať viac.

Trochu sa rozpíšem o sklenených a kamenných hrotoch. V lesoch je už toľko vyhodených fliaš a iného skleného odpadu, že v prípade potreby by sa dala vyzbrojiť malá armáda, ak by jej došli náboje :D. Hlavne by nebolo treba hľadať obsidián či pazúrik - využilo by sa to, čo je hneď po ruke (som hrdý "macgyverista" !). Zo skla sa dajú robiť dobre ostré hroty, no nie veľmi trvanlivé. Treba počítať s tým, že sú na jedno použitie. Niektoré kamene sú na tom ešte horšie. Mám k dispozícii asi neobmedzené množstvo obyčajného opálu, ktorý sa vynikajúco štiepi a dajú sa z neho robiť pekné hroty, no je taký krehký, že sa hroty dajú poľahky zlomiť v ruke. Omnoho viac využívam horninu, ktorá sprevádza opál. Ešte stále som si nie istý, ako sa volá, je svetlejšej farby a je omnoho pevnejšia a tvrdšia. Zopár škaredučkých hrotov určených na budúce testovanie ich priebojnosti cez rôzne materiály, krehkosti, rôznych spôsobov úchytu na šípe, adhezív na ich pripevnenie...:

Nižšie sú už hroty pripevnené k "foreshaft"-om (najlepší spôsob ako testovať vaše hroty, je ich dať na krátke kúsky napr. svíbových prútov a až tie pripevniť k šípom (ideálne sú z bazových prútov). Ak sa hrot zničí, ľahko ho vymeníte bez toho, aby sa šíp postupne skracoval):

A keďže napr. v mestských bytoch nie je bežne dostupná pásovina, či iná vhodná oceľ, kovadlina, zverák, ale fľaše a nejaké lepidlo sa nájdu, sú takéto staršie technológie dostupnejšie takmer všade. Niekedy stačí hrot "zakvapnúť" epoxidovou živicou a drží často dostatočne, vzhľadom ku prítomnej krehkosti skla alebo niektorých nerastných surovín.

Tuto vidno krehkosť obyčajného opálu, len som sa hrot pokúšal jemne napasovať do zárezu a stopka sa odlomila:

Krehký materiál je výhodný v kombinácii s jedom. Nerovný povrch kamenných, sklených a podobných hrotov je vhodný na udržanie sa veľkého množstva jedu (pojem veľký môže byť relatívny - napr. mililiter kvalitnej kultúry C. botulinum vraj môže vo vhodných podmienkach vyprodukovať množstvo toxínu rovnajúce sa až miliónu myších LD50 dávok) a krehkosť hrotu zvyšuje jeho nebezpečnosť - pri náraze na kosť sa hrot roztriešti na mnoho úlomkov, ktoré zostanú v tkanive. S takými krehkými otrávenými hrotmi je ideálne triafať do brušnej dutiny, krku alebo tváre. Hlavne zásah tváre spôsobí u ľudí okamžitý stop efekt, aj keď nie nutne trvalý alebo dlhodobý, ak sa šíp roztriešti na lebke a nie je otrávený (aj sekundy môžu byť užitočné). Proti živej sile sa počíta všetko, čo môže zvýšiť účinok málo priebojného šípu (aspoň nejaká šanca na skomplikovanie poranenia). Dajme tomu, že človek uteká pred nejakou "tlupou" a  niet času vyrobiť efektívnejšie zbrane, tak aspoň  pichnúť hrotom šípu do zeme, zdochliny, vlastných výkalov či iných produktov tela - pri mojich tréningoch prejsť čím väčšie vzdialenosti za čím kratší čas cez náročný terén sa mi aj napríklad stalo, že som sa poranil a tá rana sa po pár dňoch niečim infikovala (vďaka domino efektu "stenovej" hypoglykémie - viem pochopiť bezdomovcov). Výtok z nej začal mať prenikavý mŕtvolný zápach a tak veľmi lákal bzučivky, že keď som sa chvíľu nehýbal, mal som na oblečení ostrovček zelenej metalízy (v skutočnosti som si potom tú ranu na tele ešte chvíľu udržiaval páchnúcu a chodil medzi ľudí. Viete, zvedavosť - kto má aký rozmaznaný noštek. A áno, je mi jedno, čo si kto o mne myslí. Nepotrebujem, aby sa mi nejaké citlivky plietli pod nohy, ja si priateľov vyberám dôkladne a mám na to svoje finty :)). Alebo raz som mal nerozchodenú obuv a zmenila mi päty prakticky na dva súvislé krvavé pľuzgiere, ktoré samozrejme praskli a obuv bola plná krvi, pri chodení sa ozýval ten mľaskavý zvuk, ako keď sa tlačí kapusta :). Nemal som čas krv vyliať a v tom teple začala silno páchnuť, pre zmenu ako žumpa - šípy by som už tiež namočil (v prípade, ak by človek mal viac času, tak by z vlastnej krvi mohol pripraviť aj skýtsky, botulínový šípový jed :)). Pre nejakého fotelového survivalistu sú to možno nepochopiteľné a bizarné veci, no pre mnohých ľudí dotýkajúcich sa dna, či už dobrovoľne alebo nie, realita. Kadekto sa snaží štverať na vrchol pomyselnej pyramídy, k nejakej "elite", aby si žil čo najlepšie, ale tým prestáva byť skutočným pozemšťanom. Mňa zaujíma základ tej pyramídy, to organično, na čom to všetko stojí. Zaujímajú ma ľudia, ktorí sa dostali do situácie, v ktorej chcú len prežiť a som zhnusený z ľudí, ktorým žiť dobre je málo a chcú žiť ešte lepšie. Tí sú najnebezpečnejšou chorobou tejto planéty. Budúcnosť mi dá za pravdu. Naučte svoje deti, že pôda, hniloba, rozklad, prírodné zápachy, baktérie, červy, plieseň... to nie je špina, či niečo neprirodzené, ale že to, čo produkuje "civilizovaný" svet je neprirodzené a špina... A nechajte ich jesť tie hovná v pieskovisku, z nich získajú imunitu, nie z tých kktských mydielok a šampónikov, s nimi len zasierate spodné vody. Dúfam, že som zopár rozmaznaných európankov teraz nasral a kto sa len dobre zasmial, tak na zdravie, veď smiech je zdravý :)). No toto predpoviem: najviac podobní zvieratám budú tí, ktorí si zvykli na vysokú životnú úroveň...

Veľmi ma zaujímajú minimalistické hroty a zo zlého materiálu. Nikdy som nepochyboval, že dokonale urobené hroty z kvalitného materiálu sú hyper-smrtiace. No ja by som uvítal, napr. na Youtube, videá s testami hnusne robených hrotov :). Dávno som zistil, že tí ktorí sa zaujímajú o tie najlepšie veci, majú nižšie IQ ako tí, ktorí hľadajú primitívnosť. Ja vo všetkom chcem poznať nutné minimum, keďže nahánať sa do nekonečna za "výkonom a kvalitou", ako to robia zmagorení ľudia, nie je v súlade s prírodou. Vždy chcem použiť to, čo mám po ruke a čo v danej chvíli postačuje, a nie nejaký materiál ťahať z druhého konca sveta, aj keby bol neviem ako kvalitný. Poznať bod v procese výroby určitej veci, za ktorým je ďalšie jej zdokonaľovanie len plytvaním časom a energiou, vám môže raz zachrániť život (to ale neznamená, že sa v určitých veciach netreba zdokonaľovať až kým sa dá, ale v divokej budúcnosti sa môže stať, že vaša zručnosť zrazu poklesne o niekoľko úrovní, napr. vďaka nehode prídete o ruku, tak vtedy poznať nutné minimum bude zlatom. Mimochodom, trénujte streľbu z luku aj s nohou a jednou rukou).

Tu je príklad hrotov z pomerne zle štiepiacich sa materiálov - izolátorový porcelán (veľmi ľahko sa mrví a "ostrie britvy" vytvára len na glazúre) a "makový" porcelán z kachličky (ten reaguje hlavne na otĺkavanie kameňom a tiež vytvára pomerne zlé ostrie):

Hroty so stopkou sú vhodné na vsadenie do prútu so širším stržňom, aby sa v ňom usadili, hroty s preliačeným alebo rovným koncom na prúty s minimálnym stržňom alebo do štiepaného dreva, tiež na stabilné usadenie. Nie je to však žiadnym pravidlom. Veľkou chybou je podľa mňa to, keď niekto len naštiepi prút a tak pripevní hrot. Keď už, tak prút treba vo vhodnej vzdialenosti podviazať alebo ho haštiepiť pár cm pred hrčou (ak hrče prút má), aby sa ďalej neštiepil. Lepšie je vyrezať lôžko podľa použitého hrotu. Veľkou chybou je tiež to, keď ľudia urobia hrubý hrot so stopkou a pripevnia ho do rozštiepeného prútu naplocho a potom tam vznikne nakoniec veľká gundža omotávky, prípadne aj lepidla, veľmi znižujúca priebojnosť. Lepšie je hrot otočiť o 90° aby konce prútu mal hrot "pod pazuchami". Zvýši sa priebojnosť a neporovnateľne aj pevnosť pripojenia. Môžem nafotiť ak treba. Hrot sa dá potom ďalej spevniť priložením jedného alebo dvoch plochých a prípadne aj prehnutých kúskov dreva z bokov, aby sa dotýkali aj čepele hrotu a aj zapadli do zárezu v prúte a potom omotať. Hroty z veľmi preliačených dien fliaš je lepšie urobiť asymetrické (z jedného dna dva hroty), zníži sa tým ich zakrivenie - tak aby stopka bola na strane stredu dna a hlavná čepeľ na strane kraja (potom je aj ľahké urobiť väčší spätný tŕň). Niekoľko je ich na obrázkoch vyššie. Tie sa dajú pripevniť k prútu z boku - prút nie je naštiepený a nemá vpredu zárez, alebo len malý, ale výrez je na boku prútu a koniec prútu je pod čepeľou alebo aj naopak pri veľkej asymetrii. Niektoré hroty sa dajú pripevniť viacerými spôsobmi, hrubý príklad:

  

Dobré je trénovať aj výrobu väčších čepelí, napr. z dostupného stavebného bordelu z lesných skládok odpadu, napr. z kachličiek. Aj tie už začínajú byť v lese premnožené. Smetisko môže byť v prípade potreby pre nejakého človeka v núdzi požehnaním, no tí kkti, čo to tam vozia, zostanú aj tak kktmi. Človeku sa môže stratiť nôž a napr. na porcovanie zveri také čepele stačia. Tuto som urobil narýchlo akože dve čepele nožov a jeden hrot na oštep z kachličiek, makovej porcelánovej a z dvoch sklenených, mliečnych:

Režú jak sviňa :), a to aj tá hrubozrnná porcelánová. Tie zúbky urobia svoje. Niektoré šípové alebo iné hroty sa vám po prejdení palcom môžu zdať trochu tupé, no až rýchlosť pohybu ich spraví dobre sa zarezávajúcimi, keď už, zjednodušene napísané, materiál cieľa nestíha uhýbať pred nerovnosťami ostria.

Šípy na malú zver sú asi najlepšie tie klasické, používané asi na celej severnej pologuli, s masívnou drevenou časťou vpredu. Väčšinou boli vyrezávané z jedného kusa dreva a boli bez operenia. Najjednoduchšie sa v našich podmienkach dajú tupé predné časti vyrobiť z bazových kmienkov so stržňom vhodného priemeru. Najlepšie je kmienky narezať na dvojnásobnú dĺžku "hrotu", konce osekať a potom v strede rozdeliť, vyškriabať stržeň a nasunúť na orezané vhodné prúty. Ak je tupý hrot trochu voľný, alebo prasknutý, vrazia sa triesky či nanesie sa niektoré z prírodných adhezív. Až potom je vhodné  dokončiť tvar "hrotu", keďže sa potom lepšie drží v ruke. Tuhosť šípu sa potom klasicky nastavuje skracovaním alebo stenšovaním prútu, či odľahčovaním prednej časti.  Ukážka "hrotov":

Nejaké historické snímky:

Ak sa používajú bazové prúty alebo trstina, potom je lepšie tie tupé hroty urobiť so stopkou, ale tiež z dreva ktoré ľahko zhnije. Ak šíp stratíte v tráve, v lese, či kroví, nech čím skôr zmizne bez stopy :). Na vtáky treba používať správne šípy aj preto, aby sa vám "vrátili" - nezostali zabodnuté niekde vysoko (v najhoršom prípade aj so zvieraťom). Poslal mi fotku jeden chlapík, pre ktorého som pred časom vyrobil gundžu "afrických" hrotov. Že vraj bol hladný a v tom zbadal, že na kábli sedí "ale slušný kus biologického lietača" (pošuk? :D):

Skoro som zabudol spomenúť operenie mojich šípov. Donedávna som robil takéto:

Primárne používam krkavčie perá (nepatria práve medzi tie najlepšie), keďže som si ich nazbieral pred rokmi veľkú kopu ktorá, ako vidím, mi vystačí ešte na niekoľko rokov. Teraz sa už však snažím operenie robiť aj zo štyroch kúskov peria - robí sa to rýchlejšie a je to menej náročné na presnosť. A šíp sa snažím pred zárezom na tetivu, na mieste operenia, plynule stenšiť smerom ku zárezu, pokiaľ v prúte samozrejme nie je široký stržeň. Aj s operením dosť experimentujem a veľmi ma zaujíma aj využitie šípov bez operenia, stabilizovaných len ťažkým hrotom. Tie sa dajú dobre využiť napríklad na prenos nebezpečného užitočného nákladu na čím väčšiu vzdialenosť (mňa naozaj zaujíma využitie primitívnych lukov a šípov ako zbraní - do úplného maxima ;)), na to sú najvhodnejšie šípy z bazových prútov (napr. vpredu "plnené" a obtočené predfragmentovaným, hrubším medeným drôtom, ale pri streľbe na malé vzdialenosti bude samozrejme pre strelca bezpečnejší hliníkový, no aj jeho účinok sa obmedzí na maximálne pár metrový okruh). Hoci aj šípy s vidlicovitými hrotmi určené na lov vtákov, pri streľbe do kŕdľa, nemusia mať nejakú veľkú stabilitu. Opäť pripomeniem, že jadrom prežívania v nepriaznivých podmienkach je šetrenie energiou, preto napríklad, ak sa chystáte získavať bielkoviny z veľkého kŕdľa malých vtákov, je zbytočné robiť šípy hyperprecízne. Dokonca nejaký kymácajúci sa šíp môže zväčšit počet zasiahnutých vtákov. Ani pri výrobe tréningových šípov sa veľmi nebabrem. Nemám rád špirálovité omotávanie operenia nejakými vláknami, no pri tréningových šípoch a rôznych experimentálnych mi to až tak nevadí. Ak chcem čím rýchlejšie vyrobiť taký šíp, tak neprilepím pierka po celej dĺžke, ale ich ku prútu len priložím, prednú časť na jednom mieste letmo obtočím vláknom, len aby sa držalo na mieste, potom obtočím zbytok, koniec trochu viac, vlákno vsuniem pod koniec niektorého peria, aby sa nerozmotalo. Potom napravím nesymetriu v umiestnení peria, nato prednú holú časť peria natriem nejakým lepidlom a obtočím vláknom už poriadne, vlákno na zadnej časti peria natriem tiež lepidlom a ako je vlákno obtočené, všade kde sa dotýka peria len kvapnem trochu lepidla, aby sa perie neposúvalo bokom. Tento spôsob má výhodu aj v tom, že keď recyklujete operenie zo zlomených šípov, dá sa dať ľahko dole bez nejakého väčšieho poškodenia, na rozdiel od peria prilepeného po celej dĺžke. Na obrázku nižšie je príklad mojich roky starých šípov s omotaným operením. Šípy sú z pajazmínu, perie z krkavca:

Pokračovanie...

Experimentálny, pyroforický zápalný hrot šípu

Aj ďalej spomenutý experiment bol už na mojom starom blogu, ale informácie možno ešte niekoho inšpirujú. Pred zopár rokmi som narazil na Ebay-i na dobrú ponuku: veľké ferrocérové kresadlá za 0,99 USD, tak som ich kúpil 10 kusov. Nie sú to žiadne neiskriace alebo vrstvené falzifikáty, celý objem tyče tvorí tá istá pyroforická a krehká zliatina. Napadlo mi, že by to možno boli dobré zápalné hroty, samozrejme len pri náraze na tvrdší materiál, pri ktorom, pred, či za, sa nachádza ľahko zápalná látka. Neviem ako vy, ale ja rád raz za čas surfujem po DTIC-e a hľadám vysoko inšpiračné "technické správy", nech už mám z Američanov úžitok :). Už dávnejšie ma inšpirovali tieto tri artikle: Study of the terminal effects of pyrophoric metal fragmentsImpact thresholds for the initiation of the metal sparkling a Formation of pyrophoric fragments, len som potreboval lacné kresadlá. Použité kresadlo:

A takto vyzeral hrot šípu:

Nepoužil som žiadnu horľavinu. Zaujímala ma len odolnosť hrotu, priebojnosť a množstvo iskier. Použil som cez 300 N silný, mierne reflexný lieskový luk spevnený šnúrou, ktorý dáva šípom okolo 50 J energie. Strieľal som do kusu plechu zo starej práčky, už s obitým smaltom a s hrdzou na povrchu. Plech už mal zopár dier od šípov a aj od termitov, ale nie tých živočíšnych :). Dúfal som, že krehké kresadlo sa bude pri náraze na špičke trieštiť a vznikne veľké množstvo horiacich úlomkov, no nebolo to tak. Iskry neboli veľmi veľké, prchavé horľaviny by iste zapálili ale papier, seno a podobne, asi len v niektorých prípadoch. Podľa mňa to bolo kvôli materiálu cieľa - pomerne málo odolného plechu, ktorý nekládol dostatočný odpor voči hrotu šípu. Samozrejme, najväčšie iskry som vyvolal, keď som strelil do plechu šikmo, aby sa šíp o plech len obtrel.
Video  testu:
 
Asi najlepší dosiahnutý záblesk na plechu opretom o strom:
 
Hrot sa nakoniec zlomil pri vyťahovaní z dreva, keď sa zabodol príliš hlboko (trafil som akurát do diery v plechu, preto žiadne iskry pri poslednom výstrele).
Takto vyzeral plech po streľbe (plus nejaké vypálené diery):
 
A takto hrot po streľbe (abrázia nie je veľmi výrazná, vpravo):
 
Ak najbližšie urobím opäť podobný test, dám pred cieľ napr. kôpku sena alebo papiera. Cieľom by bol potom aj betón alebo kameň. Možno by bolo zaujímavé streliť do kovovej bandasky alebo sklenej fľaše s benzínom. V inom príspevku popíšem lepšie zápalné hroty, termitové, vznecujúce sa napr. aj nárazom o drevo, tvrdú zem alebo ľad (asi si niektorí pamätajú z blogu, ale chcem sa o nich ešte viac rozpísať, napr. o ich improvizovanej výrobe). Primárnou výhodou takýchto nárazových hrotov je, že ich netreba pred použitím zapáliť a tým pádom ich za letu nevidno. Ako preddavok starý záber z testu hrotov, ktoré popíšem v inom príspevku. Je to náraz zápalného šípu na drevenú dosku (to množstvo iskier je roztavený horiaci alobal. Alobal je skvelá vec, nevyhadzujte obaly zo syrov a podobne, zídu sa):
Vyvinul som aj formovateľné, tuhnúce stabilné zmesi, z ktorých sa dajú vytvarovať rôzne telieska, fragmenty, hroty... ktoré sú po zatvrdnutí veľmi citlivé na náraz a trenie a ľahko sa vznietia (citlivosť sa dá samozrejme ladiť podľa potreby). Tie by som mal v budúcnosti asi tiež popísať v kombinácii so šípmi.

Primitívne luky v extrémnom vlhku

Veľmi ma zaujíma, ako sa primitívne luky správajú vo vlhkom prostredí. Tak ako sa špecializujem na dvakrát prehnuté a šnúrou spevnené luky čo sa týka dizajnu, tak podľa materiálu sa špecializujem hlavne na "mokré" luky (dobre vysušené luky sú dobré... no preto aj často nudné a nezaujímavé, hlavne z tisu a maklury :)). Moje mnohoročné testy preukázali, ak zoberiem v úvahu všetky za a proti, že z u nás bežných (!) lukových drevín sú vo vlhku najlepšie tzv. 3B - baza (s tenkými letokruhmi rastúca v tieni, nie tá sivá, v tlaku neuveriteľne silná, tá vo vlhku značne spomalí, ale s dostatočným predpätím sa samozrejme dá použiť), borievka, bršlen a takisto javory (3B sú podľa mňa najlepšie aj na zakladanie ohňa trením). A azda aj vŕbovité sú dobré... hmm, ale to je na samostatnú kapitolu. Vŕby bežní lukári podceňujú, lebo len kopírujú tie hyper-debilné informácie od iných (to naozaj slobodné myslenie a mať vlastný názor u nás vymrelo v 90-tych rokoch? Pokrok netvoria tisícky ľudí robiacich to isté, ale ten jeden čo začne hovoriť, myslieť a robiť veci inak). Vŕbové drevo tiež treba vyberať, ako jaseň, bazu, agát, liesku, tis..., ako väčšinu driev. Ale o tom inokedy. Skúšal som vo vlhku aj štedrec a orgován, keďže sú velebené ojojój, no boli sklamaniami na plnej čiare, hlavne orgován, akoby som chcel strieľať z olovenej tyče (jaseňové luky mali značne lepšie vlastnosti), no ten luk mal malý reflex a mal úzky dizajn, niekedy skúsim iný. Je logické, že vlhké luky z rozptýlene pórovitých a prechodných drevín sú lepšie ako z kruhovito pórovitých. Z 3B a javorov aj priame luky sú dosť rýchle vo vlhku (ploché a široké), ale lepšie je zvýšiť predpätie reflexom, hoci aj skrútenou šnúrou. Aj pomalšie dreviny, ako napr. tŕnka s hrubšími letokruhmi sa dajú využiť. Samozrejme na veľmi ťažké šípy stačí hrubý luk aj s miernym deflexom, no to je príliš jednoduchá cesta a ja jednoduché cesty nemám rád. Na obrázkoch nižšie je reflexný  tŕnkový luk  ponechávaný v extrémnom vlhku, no aj tak si perfektne držiaci tvar:

Keď píšem o extrémnom vlhku, mám na mysli VLHKO. Luk je samozrejme plesnivý, ako inak, lyko je výživné. Detaily:

Vidíte? Tak máte testovať svoje reflexné luky! Ten luk vyzerá nejak klasicky ázijsky, no ja tie "horsebow"-y absolútne nemusím (a nejaké "longbow"-y, tak to už skutočne fuj! Myslím modernú produkciu - sterilné nenápadité tvary, jeden vyzerá ako druhý... Archeologické nálezy ma samozrejme zaujímajú). Inšpirovali ma tieto sošky zo Sardínie (ak chcete nejaké ďalšie informáci o ich výzbroji, pozrite napr. tu a tu):

Možno niekoho bude zaujímať aj napr. toto video:

Ak by som tu mal napísať, aké "bojové umenia" (to slovné spojenie neznášam - evokuje mi nejaké vymasírované mozočky americkými filmami :)) ma zaujímajú, tak to sú jednoznačne umenia (aj iné) doby bronzovej, no za zlatý vek ľudstva považujem aj ja paleolit. Tie sošky, očividne sú tam luky dvakrát prehnuté (viac napnuté ako môj) a tie vyhnuté konce azda nie sú funkčné (na mojom luku áno), alebo len na niektorých, ale štylizácia mnohé skresľuje. Nejde mi o to v akom prostredí Sardovia používali svoje luky, ale o to, že podľa mojich skúseností vo vlhku hraje najväčšiu rolu reflex na čím väčšej dĺžke luku, pretože reflex rozložený na väčšej ploche si lepšie udrží tvar ako len nejaký stredový reflex alebo ohnuté konce (ten reflex môže byť rozdelený na viacero úsekov prudkým a krátkym deflexom pre zníženie rizika zlomenia nespevneného luku a pre naakumulovanie väčšieho množstva energie pri kratších náťahoch pri streľbe ťažšími šípmi vďaka roztváraniu luku) - teda to sú napr. typické africké luky (aj keď tie sú tak dizajnované v suchom prostredí pre dobrý pomer výkonu a malej šance na explóziu presušeného luku a tiež dvakrát prehnutý luk ponechaný stále napnutý nestráca tak pružnosť ako priamy) alebo mnohé prériové, tie sú nepochybne stvorené tiež pre veľké energie šípov pri krátkom náťahu a "stacking", aby sa v dajakom chaotickom boji či pri prudkom cvale na koni pri love ten krátky luk len tak nezlomil - mám na mysli luky bez šliach - dlhšia reflexná časť a kratšie deflexné ramená, tie so šľachami väčšinou boli pre väčší náťah s rovnejšími a dlhšími ramenami (keď píšem o ťažších šípoch, tak to je relatívny pojem - čím kratší luk, tým ľahší šíp preberie väčšinu energie a indiánske krátke luky, často so sub-50 cm náťahmi aj pri love bizónov, mali očividne dobrý pomer), no vlhké luky sú ťažšie, pomalšie a odolnejšie voči zlomeniu, tak nejaké vyhnuté konce prospejú takému luku - dlhý reflex potom krátky prudký deflex a vyhnuté konce na predĺženie náťahu pri ktorom príde "stacking", alebo zrkadlové, plynule reflexné luky, pre ľahšie šípy, s rizikom zlomenia vyšším, vo vlhku stále malým, no keď príde suché počasie... Neverte hlupákom kopírujúcim po iných, že "stacking" je zlý. Na tom tŕnkovom luku som využil môj spôsob tvarovania lukov pre vlhké prostredie: najprv hrubo vytvarovať parou/vriacou vodou, nechať "vysušiť" vo vlhkom prostredí, potom fixovať tvar nad ohňom, nechať nasať vlhkosť a ak sa zas reflex zmenšil, procedúru s ohňom opakovať, až mu vlhko neublíži. Mnohí s radosťou urobili všelijaké reflex/recurve luky a potom boli sklamaní, ako sa im pomaličky narovnali. Suchým teplom dobre vytvarovaný luk sa správa presne naopak - ak vám v suchom prostredí ustrnie, tak po navlhnutí opäť získa pôvodný reflex. Ten tŕnkový luk je z dreva s hrubšími letokruhmi. To nie je vo vlhku až také pružné a rýchle ako to s tenkými (tŕnku s tenkými letokruhmi, dajme tomu okolo 1 mm a menej, považujem za vynikajúce lukové drevo, takisto aj hloh), no je pevnejšie. To platí aj napr. pre bazu, agát, bresty (bresty s hrubými letokruhmi patria medzi najhoršie drevá aké som testoval ale s tenkými - excelentné, veď z nich sa dá urobiť aj luk štvorcového prierezu bez nasledujúceho tlakového kolapsu). Dreviny treba hľadať na severnej strane lesa, v tieni. Bazu s čím tenšími letokruhmi (bežné sú v tmavých agátových húštinách) je najlepšie použiť prehnutú a použiť spodnú časť - prirodzený reflex a využiť rozloženie kolien. Najlepšie je, ak v strede je suk vpredu, v strede ramien na bokoch (tie sa vlastne po opracovaní stratia) a na koncoch zas vpredu - to je ten môj známy "päťkolenný" bazový luk (moja "vlajková loď" 90-tych rokov). Bršlen, tiež veľmi nepoužívať ťahové drevo, je slabý v tlaku, takže ešte na plochší dizajn ako z bazy. A javory... tiež na veľmi ploché luky a s tenkými letokruhmi. Takéto luky vo vlhku dávajú veľký výkon aj pri malých náťahoch, ale z pomalších a pevnejších drevín je najlepšie naťahovať luk na cca polovicu jeho dĺžky alebo aj viac (až po stacking), aby sa kompenzovala pomalosť vložením energie na dlhšej dráhe.

Pokračovanie...

Pružinové luky

Čo sa týka zbraní, tie najčudnejšie a najoriginálnejšie nápady ma zaujímajú najviac. A hlavne tie, čo vzišli z nedostatku vhodného materiálu alebo náradia (ľudová tvorba!). Preto eskimácke luky sú u mňa No. 1. Podobne je to aj s "pružinovými" lukmi, o ktorých som si stále nie istý, či vzišli z nedostatku vhodného dreva v niektorých afrických mestách, alebo či je to len móda bez výhod, skôr s nedostatkami. Takéto čudné zbrane u mňa vytvárajú "pohon" pre ich skúmanie (ak už o niečom viem príliš veľa, väčšinou ma to prestáva zaujímať). Hlavne, ak majú malý výkon a veľmi treba premýšľať aj nad dizajnom striel. Zbrane, ktoré sú sériovo vyrábané ma prakticky vôbec nezaujímajú, alebo len terminálna balistika ich striel a hlavne (podomácky) upravených striel (nedávno som našiel moje návrhy zo socíku, ešte keď som chodil na základnú - návrhy upravených striel náboja .380 ACP - priebojné, zápalné, výbušné. Ten náboj som si vybral pre nižší výkon, aby potom akože mohol konkurovať náboju 9mm Para, ak sa dobre pamätám :). A vytvoril som aj návrhy na nepresnú, ale aj tak len obrannú, no inak geniálne jednoduchú samonabíjaciu pištoľ na beznábojnicové strelivo. Trochu ma myslím inšpiroval Gyrojet a tá pištoľ Volcanic. Jednoznačne ma už ani vtedy nezaujímali klasické konštrukcie). Pravdu povediac, neviem veľmi pochopiť ľudí, ktorí sú posadnutí sériovo vyrábanými strelnými a inými zbraňami. Pre experiment ma inšpirovali tie luky z Afriky:

Pružiny, ktoré som použil ja (sú myslím podobné niektorým pružinám na tých lukoch vyššie):

Ja som luk urobil zo surového bazového konára, pri použitých napínacích silách bol mierne ohybný (čo určite šípom dávalo o pár m/s viac, než keby bol neohybný). Bol dlhý približne 120 cm. Najprv som použil slabšie pružiny, ktoré kolabovali asi pri 150 Newtonoch (ťažké presne povedať, priebeh rastu sily luku bol až nepríjemne exponenciálny, čo ma veľmi prekvapilo, od pružín som očakával omnoho lepšiu pružnosť). Môj luk s pružinami bez tetivy:

S tetivou a po streľbe (spodná pružina je väčšmi deformovaná, dôkaz toho, že spodné ramená lukov sa pri bežnej streľbe namáhajú viac):

Na merania som chcel použiť dva šípy: 21,2 a 38,7 gramový. No po chvíľke pohrávania sa s lukom, sa pružiny tak natiahli, že kratší ľahší šíp bol až príliš krátky k tomuto luku. Preto som rýchlosti meral len s ťažším šípom. Luk som naťahoval na dĺžku, pri ktorej sa už pružiny trvalo deformovali. Bolo to asi niečo cez 60 cm. Dosiahnuté rýchlosti a energie boli značne nízke. Len okolo 28,4 m/s a 15,6 J. Vtedy som si ešte nebol istý ako narábať s lukom, domorodci očividne naťahujú luk len do takej miery, aby sa pružiny nedeformovali. Potom som pružiny vymenil za tie lepšie, hrubšie:

Aj keď som sa snažil s lukom narábať opatrnejšie, pružiny sa zas deformovali. Druhá verzia môjho luku dávala tieto čísla:
21,2 gramový šíp / 40,5 až 42 metrov za sekundu / 17,4 až 18,7 Joulov
38,7 gramový šíp / 33,5 až 34,5 metrov za sekundu / 21,7 až 23 Joulov
Značne nízke energie v porovnaní s energiami šípov vystrelených z obyčajných krátkych lukov a to aj samotná palica pridávala nejakú rýchlosť - niektoré luky na tých fotkách sú neohybné, napr. tie z tých pílových či bicyklových rámov, či čo to je, alebo zas ten príliš ohybný roxorový luk je asi tiež dosť neúčinný, Aký je vlastne dôvod existencie pružinových lukov? Podľa mňa je to hlavne jednoduchosť a rýchlosť výroby alebo sú to len módne hi-tech hračky (niekde som čítal popis výroby takýchto lukov a vôbec výrobca nemal nedostatok dreva, to vidno aj na fotkách). Hračky, ktoré majú pomerne malý výkon, ale sú stále nebezpečné. Pozrime sa na nebezpečnosť takýchto "nízkych" energií. Zopár príkladov z knihy Firearms, The Law, And Forensic Ballistics od Tom-a Warlow-a (niekoľko prípadov úmrtí dospelých mužov, ktoré sa stali vo Veľkej Británii v 20. storočí, po zásahu brokom zo vzduchovky, takže "vzduchovkári" pozor!):
- brok kalibru 5,5 mm, s rýchlosťou 147 m/s a energiou 10 J, spôsobil smrť dospelému mužovi po zásahu do spánkovej časti hlavy
- smrť dospelého muža spôsobená brokom kalibru 5,5 mm, rýchlosťou 182 m/s a energiou 15 J, po zásahu do brucha
- dospelý muž usmrtený 5,5 milimetrovým brokom s rýchlosťou 173 m/s a energiou 14 J, po zásahu do hrude
 Je jasné, že ľahký brok s nízkou hybnosťou a s takou nízkou energiou má značne malú priebojnosť a zabíja len výnimočne. Šípy s tou istou energiou sú na tom "lepšie". Väčšia hybnosť a ostrá, prerezávajúca sa čepeľ im dávajú väčšiu priebojnosť. Ak sú šípy strieľané z pružinových lukov otrávené, potom je ich nedostatkom asi len malý dostrel a nízka prenikavosť cez textil a podobné ľahko poddajné materiály (kvôli nízkej rýchlosti šípu) - čo sa očividne často využíva - hrubé vetrovky a obtočené plachty okolo tela na fotkách z Afriky vidno často. Ale osobne si myslím, že hlavným účelom šípu napr. v bojoch v Keni bolo spôsobiť v prvom rade bolestivé poranenie nepriateľovi. Jeho prípadná smrť bola len bonusom.

 

Egyptské / Núbijské / Somálske... dvakrát prehnuté luky (budúce testy)

Zatiaľ toho v tomto príspevku veľa nebude, vytvoril som ho pre postupné pridávanie informácií, pretože chcem poriadne otestovať tie luky s dĺĺĺhýýým reflexom a kratulinkým prudkým deflexom (ako extrémnu formu dvakrát prehnutých lukov):

Dizajn stvorený primárne pre suché podnebie a nekvalitné (krehké drevo), ale takisto aj na trvalé ponechanie luku v napnutom stave. Niekedy ale z obrázkov nie je isté, či je to len štylizácia (napr. u Núbijcov) a takisto hranica medzi klasickým dvakrát prehnutým lukom a jeho extrémnou formou je nezreteľná, takže budem brať v úvahu len tie Tut-ove a tie Nechenské a ešte aj ten známy "Izraelitský", z olivového konára. Luky by sa mohli zdať neúčinné, pre pomer dĺžka / náťah - sú určené pre náťah len maximálne okolo 50 cm, pri ich dĺžke dajme tomu 140-175 cm, no s rastúcou dĺžkou reflexu a so skracovaním deflexu majú značne vyššiu účinnosť pri krátkych náťahoch (dajme tomu najviac do okolo 1/3 dĺžky luku) ako priame luky s rovnakou silou a dĺžkou, prekvapujúco dobrú aj s ľahšími šípmi (mám také tušenie, že tí vyobrazení lukostrelci, štylizácii sa ale chronicky nedá veriť, používajú aj trstinové šípy a (pravdepodobne obsidiánové) hroty na nich sú asi zväčša tie obrátené - s reznou hranou vpredu, dlátovité a keď sa pozerám na vyobrazenia lovov zo severnej Afriky, zdá sa, že lov bol hlavne šport - nechceli zabiť zviera jedným šípom, ale čím viac šípov, tým lepšia zábava), aspoň zatiaľ moje skromné testy preukázali, že sú to značne účinné luky (mám na mysli kinetické energie dostatočné na hlboké zástrely do mäkkých tkanív, nie nejaké rozšiepené stehenné kosti kravy, aspoň nie s ľahkými šípmi, s ťažkými sú to vysokoúčinné zbrane - mám pocit, že stále ma zaujímala viac ranivá a vlastne celkovo terminálna (šípy, kamene, oštepy proti strojom  - ááách :)) balistika všelijakých improvizovaných striel, ako všeobecne kombinácia luk a šíp, preto ma na lukárskych fórach máločo zaujíma - ľudia väčšinou neuvádzajú poč. rýchlosti či kinet. energie alebo aspoň priebojnosť alebo dostrel s určitým šípom... jaj, a to fps vs. 10 grs per lb... už by konečne ľudia mali prejsť na "energy output" :D). Ale to platí v prípade, že luky sú napnuté čo najnižšie (bežná prax v Afrike), kým vnútro ešte tvorí reflex. Ak by sa napol príliš, až by sa vnútorná časť luku narovnala alebo dokonca prešla do deflexu, výhody by boli fuč (no dobre, rovný stred je ešte ako-tak akceptovateľný. Na viacerých fotkách z Afriky vidno aj luky nevydarené, deflexné konce, ale aj stred, čo však neznamená, že nie sú smrtiace). Optimálny náťah je taký, ako aj v prípade bežných dvakrát prehnutých lukov, či už napr. severoamerických alebo afrických, keď sa stred narovná a tetiva dosiahne s koncami ramien pravý uhol - za týmto bodom prudko klesá účinnosť, v praxi aj o niečo viac (v prípade slabších lukov po "stacking", ak to znesú, ale takéto, veľmi slabé luky sa neoplatí robiť (myslím so silou pod 180-200 N, v stave narovnaného reflexu), mali by byť na hranici vašich síl, ak ich aj v horších dňoch natiahnete menej a nedosiahnu "stacking", aby stále mali dobrý výkon) a samozrejme, ak už v kľudovom stave sú konce rovnobežné alebo ohnuté k sebe, tak sa to nedá dodržať). Všimnite si aj na tretej fotke tie typické africké lukové uzly používané dodnes na luky bez zárezov na tetivu (keď nájdem správnu fotku, dám sem), niekto si na nete myslel, že to sú také "kapsy" na luky v transportnom stave, akože by boli napnuté naopak (recurve), čo však vôbec nie je pravda.

Experimenty, tipy a nápady 3.

Marián Fajner © 2021
Create a free website with uCoz