Skutočne najlepšia metóda je vrhanie len ukazovákom. Aj presnosť, aj sila sú maximalizované, no treba si dať skutočne pozor, ako začať trénovať. Keďže šnúra je pevne pripevnená, má tendenciu trhnúť prstom/dlaňou a spôsobovať poranenia. Treba začínať postupne s veľmi ľahkými oštepmi s veľkým flexom (ako vždy). A aká má byť dlhá slučka a ako ďaleko za ťažiskom ju pripevniť? To už si musíte sami nájsť vhodné dĺžky kvôli rozdielnym hmotnostiam, dĺžkam a priehybom oštepov a taktiež kvôli rozdielnosťam v silách hodu a v našich telách a pohyboch (toto mi nejak pripomenulo, ako rozdielnosť nenápadne propagujú pro-kapitalistickí trtkovia, a predstavte si, ako toto niekto milo hovorí príjemným hlasom: "veď všetci sme iní, jednému je súdené byť pánom, druhému sluhom. Jeden má schopnosti prikazovať, druhý má poslúchať. Nos si tričko aké chceš, počúvaj hudbu akú chceš, maj sexualitu akú chceš, kúp si mobil aký chceš, buď sám sebou (teda "iný"), ale rob, čo ti bolo prikázané a nevyskakuj, nebúr sa, veď si slobodný - aj ty môžeš uniknúť zo svojej kasty a byť milionárom, ak budeš na pedál dobre šliapať. A pozeraj telku ty chuju (akože, čo si myslíte, že si o vás myslia?) ci pana!" Poviem vám, chcem vidieť horieť všetky banky sveta). Mne vyhovuje slučka dlhá od cca 5 cm, pri tužších a/alebo kratších oštepoch, po aj cez 20 cm dlhá, pri dlhých a veľmi priehybných oštepoch, ťažisko oštepu je pri tom samozrejme v dlani. A ešte raz spomeniem, že oštep musí byť značne mäkký, lebo inak pri hode na cieľ ho musíte vypúšťať ešte nad hlavou, teda sa nevyužije všetka energia ruky a ľahko spôsobuje poranenia. Dobrý mäkký oštep môžte ťahať za slučku až pred seba, pričom vyletí pekne rovno a rýchlo, bez toho, aby plachtil a prudko sa brzdil. Experimentujem s polohou ťažiska a stabilitou oštepov a zisťujem, že pri vrhaní na cieľ pred seba je určitá nestabilita dokonca výhodná: ak má oštep tendenciu mierne "plachtiť",  jeho výhoda je v tom, že narazí na cieľ pod pravým uhlom, nie oblúkom. Dá sa to využiť aj pri love menšej zveri, napr. zajacov alebo bažantov v tráve, keď sa oštep nezabodne do zeme, ak nedoletí až k cieľu, ale sa pekne šmýka po zemi ďalej. Ako tie šípy na lov vodného vtáctva skáčúce ďalej po vode.Takéto oštepy sú ale absolútne nevhodné na vrhanie do diaľky a hlavne vo vetre. Po pár týždňoch tréningu so zámerne plachtiacimi oštepmi, aj vo vetre a s batohom na chrbte, na sťaženie tréningu, si myslím, že v boji proti jednotlivcom na malú vzdialenosť, ak máte pri sebe aj druhú zbraň, mohli byť používané oštepy s ťažiskom zámerne vzadu - v boji mali slúžiť na čím presnejšie zasiahnutie nepriateľa pred vami len na pár metrov, na malý moment ho zneschopniť a dezorientovať (nemuseli ho ani vážne poraniť), kým k nemu dobehnete s nožom, mečom, sekerou, mačetou etc. a dorazíte ho skôr, než on to isté spraví s vami, opäť schytíte oštep, ak sa nezlomil, a tak idete ďalej ak sa dá. Takže nemuseli mať nejakú stabilitu na vzdialenosť cez, dajme tomu, 10 - 20 m alebo ešte menšiu. Možno, že naozaj napr. Íri používali celkom odlišné druhy oštepov v boji - pre blízky boj ako pomocná zbraň, kde jeho stabilita letu za určitú hranicu nebola až taká dôležitá, ako to, aby jeho čím dlhšia časť sa nachádzala pred jeho užívateľom (teda mohol byť použitý aj ako dobrá kopija ak to jeho pevnosť dovoľovala) a potom oštep na vrhanie do diaľky, kde vyhovovali čím lepšie balistické parametre a menšia hmotnosť, ktorý ale mohol byť zámerne slabý, aby sa ľahko lámal a tak nemohol byť vrhaný späť. Tie oštepy s ťažiskom zámerne vzadu mohli mať aj podobnú výhodu v tom, že ak sa obrátil priebeh boja, a tí, čo tie oštepy prv vrhali, museli pred nepriateľom utekať, tie oštepy sa za nimi do diaľky nedali vrhať, lebo, ako som už spomenul, po pár metroch strácali stabilitu a padali utekajúcim maximálne len naplocho na chrbát. A aby som nezabudol, predstavte si toto - klasický oštep padajúci oblúkom, hrotom smerom dolu, k nohám ku vám utekajúcich nepriateľov im nemusí spôsobiť nejakú vážnu škodu, len sa o ne šuchnú, no mierne plachtiaci oštep, aj keď už zbrzdením stratil čosi energie, s chvostom k zemi a hrotom nahor, môže spôsobiť, že rútiaci sa nepriateľ sa naň nabodne sám. Premýšľajte nad tým, je to geniálne :) Je veľmi pravdepodobné, že to tak bolo zámerne využívané. Pre ľahšie oštepy a / alebo s malými hrotmi treba počítať aj s využitím jedu, či už loveckého alebo antipersonálneho.

Pre vrhanie na čím väčšiu vzdialenosť, kde presnosť nie je až tak dôležitá, je vhodnejšia iná metóda, než aké som popisoval vyššie. Dá sa taktiež použiť aj s veľmi krátkymi oštepmi (pod 1 m) a pri tomto spôsobe sa aspoň kratšie oštepy držia veľmi vpredu, pred ťažiskom, prakticky aj za hrot, keďže koniec oštepu sa opiera o zem (ak je krátky, treba stáť rozkročmo). Obtočená šnúra je taktiež viac vpredu, začína byť obtočená okolo ťažiska alebo pred ním, podľa potreby. K vrhaniu do diaľky a jeho zdokonaľovaniu som sa nedostal už mesiace, pretože ma stále zaujíma vrhanie na cieľ s rôznymi oštepmi s rôznou polohou ťažiska. Prakticky som dospel k akémusi bojovému umeniu, lebo áno, bojové alebo lovecké vrhanie oštepov na cieľ je umenie, nádherné umenie. Zatiaľ neviem, aký názov mu dať. Poradíte? :) Podobne som na tom s prakom, tréning s ním sa u mňa dostal už na zlovestnú, samopoháňajúcu sa úroveň. S lukom som už dávno zrastený, ja som luk a luk som ja, a teraz sa to začína diať s oštepmi a prakmi. Súčasne s takýmto tréningom, ešte viac ako pri lukostreľbe, je dobré trénovať tichú chôdzu po lesoch a lezenie po stromoch (stromy a oštepy ale idú dokopy véééľmi), ak to ešte nerobíte. Pri vrhaní oštepov treba využiť každú dostupnú vyvýšeninu, aby ste mohli vrhať aspoň mierne zhora - energie oštepov prudko rastú pri postupnom vrhaní smerom dole, kým pri zvyšovaní uhlov vrhu prudko klesajú. No kto už je v takomto vrhaní ako doma, vie, že ani triafať vtákov na stromoch, v kriakoch, či na elektrických kábloch vôbec nie je problémom (s tupým ľahkým oštepom! Vidlicovité hroty sú vhodné len ak vták nesedí hlbšie v húštine, medzi konármi). Nemyslite si, že som teraz zanevrel na luky, keď sa tu tak rozpisujem o oštepoch (dizajnujem čím kratšie, ale čím účinnejšie luky), len si myslím, že treba byť univerzálny, využiť to, čo sa v danej chvíli samo núka, čo je užitočné a hlavne zdarma, a čo sa hlupáci s myšlienkovou totalitou v hlave určite učiť nebudú, to vám ga-ran-tu-jem (sa smejem, len sa na nich pozriem :D), to je taktiež skvelá výhoda. Ďalšie podrobnosti, čísla, informácie, fotky inokedy, medzi tým treba trénovať, trénovať a trénovať so všetkými dostupnými zbraňami. Budem sa tu ešte rozpisovať, ale aby som nestrácal čas na menej prioritné veci, venujem sa v poslednej dobe zdokonaľovaniu mojich osobných techník - chcem všetko doviesť do perfektnosti s tým, čo mám a v prostredí v akom sa pohybujem, či je to presná a účinná streľba z krátkych lukov alebo vrhanie oštepu veľkou silou na cieľ, no a samozrejme tréning s výbušninami. Výbušniny a tiché zbrane (hoci len skvelý nôž) sa veľmi dobre dopĺňajú. Na spôsobenie maximálnej možnej deštrukcie nepriateľovi improvizovanou zbraňou zatiaľ nebolo nič lepšie vymyslené ako energetické materiály, takže nie je čo riešiť. Musím ešte raz pripomenúť používanie jedov na bodných a sečných zbraniach, aj jeden najhorší zásah musí byť dostatočne účinný. V asymetrickej vojne musí jedinec spôsobiť maximálnu možnú škodu nepriateľovi v prevahe, kým si ho nájde smrť. Preto aj tréning na zvyšovanie odolnosti voči bolesti a únave je extrémne potrebný (ak ste v partii, odporúčam mučiť sa navzájom, bez srandy, s nejakým cieľom, po úroveň, keď obeť spraví dohodnurú vec, nech sa postupne stane pôvodne neznesiteľná fyzická i duševná bolesť samozrejmou súčasťou vášho života). Mnohí máme svojich naivných nevedomých trénerov, tak to má byť, všetko zlé okolo treba využiť v náš prospech, na náš rast, evolúciu. Moje telo i dušia bažia po tréningu, ktorý ma dovedie do dokonalej perfektnosti (ak existuje) vo všetkom, čo milujem robiť, to v mojom prípade znamená extrémnu blízkosť smrti. No ale nie je smrť najväčšou hybnou silou akú poznáme? Každý každučký deň pred ňou utekať a zároveň po nej bažiť (tí, ktorí vedia čo znamená veta "plávať v plastelíne", vedia aj to, čo je zač ten život na dvoch protichodných leveloch, keď tá kurva smrť má na ja jazyku med a v srdci jed, to nekonečné rozhodovanie sa), to tak vyformuje myseľ i telo (a vôbec nemusí mať svaly, ale Húževnatosť, ako šľachy) človeka, že so správnymi zbraňami v rukách sa človek zmení (chtiac-nechtiac. Sú veci ktoré si nevyberiete, ale ony si vyberú vás) na bojového boha (ktorý bude otestovaný v tom najneočakávanejšom momente a použije nepredvídateľné techniky deštrukcie nepredvídateľným spôsobom. Nepredvídateľnosť je skvelá vec :)). Mnohí tušia alebo už vedia, že patrím k určitej špecifickej menšine (mnohí malomeštiaci hádajú, či som bezdomovec, feťák, blázon, "biely cigán" (LOL) alebo všetko z toho, asi sa nevedia rozhodnúť kvôli priotráveniu hovnom, ktoré im zvýsókááá seriem na hlavu XD Verte alebo nie, naozaj! ;)). Dlho som si nechcel priznať, respektíve som to tajil, že pri mojich tréningoch sa dostávam do tranzu (aj vďaka mojim obludne dokonalým abuzívnym neetickým vizualizáciám "cieľa"), keď si nevšímam poranenia a "idem ďalej" aj krvácajúci, s natrhnutými svalmi, šľachami, s herniou... A keď na mňa útočia moje záchvaty bolesti, tak to je ďalší olej do ohňa, moja zúrivosť nepozná pri tréningu hranice a vtedy mi veľmi ničí telo, a šľachy sa hoja sakramentsky dlho. Teraz si to už plne uvedomujem, takže sa môj abuzívny predátorský pud pokúsim pri tréningu riadiť, budem musieť trénovať skutočne ako stroj, bez emócií. Hmmm...môj tréning so všetkým možným by som nazval ako "voda ktorá sa varí na svine" ;)

Mimochodom, mám aj oštepy typu "soliferrum", vyrobené z hrubých oceľových drôtov (dokonca aj štvorcového prierezu), asi circa s centimetrovým priemerom, určených na stavbu fóliovníkov. Hrot je rozkutý a nabrúsený koniec. Sú to brutálne veci, prejdú všetkým možným ako nič. Aj pri hode takým ležérnym štýlom by prešli niekoľkými osobami stojacimi za sebou. Samozrejme, pre priemer použitých drôtov, je ranivosť na úrovni šípov. Stále premýšľam, aké video alebo videá by som urobil, nechcem natočiť nič, čo už tu bolo.

V poslednej dobe (jeseň-zima 2020) som si dosť cvičil a trénoval rôzne lovecké techniky vo veľmi vlhkom a "blatnom" prostredí, aj tu sa ukázali veľké výhody použitia oštepov. Ak sa všetko pod nohami šmýka, pohybujete sa po svahu alebo máte bagandže od blata a pohybujete sa po mokrom strome, či skale, je také skvelé, že sa môžete jednou rukou pridržiavať a druhú mať stále "ready", a nespadnete (ale samozrejme, pokiaľ sa pridrživať na labilnom teréne nemusíte, respektíve sa nikde pridržiavať nedá, vtedy je výhodnejší luk, pretože na vrhnutie oštepu alebo kameňa z praku treba prudký pohyb telom a práve to môže spôsobiť destabilizáciu a pošmyknutie, pád, poranenie...). V blate (aj na ľade či snehu) si všímam aj také, ako to ja nazývam, "mikrovplyvy". Nazývam tak nechcenú zmenu polohy tela na nestabilnom podloží pri vrhu/výstrele ešte skôr, než projektil opustí vašu ruku. Tu tiež dosť cítiť, že projektily s väčšou polohovou energiou, alebo potom už hybnosťou, menej preberajú otrasy tela, ak sa vám napr. pri prudkom pohybe pošmykne noha. Samozrejme, že projektily musia mať aj flex, aby toho neželaného prebrali čím menej a leteli tam, kde chcete. Je to to isté ako pri lukoch a šípoch alebo kameňoch z prakov - ľahké šípy a kamene príliš ľahko menia svoju polohu a smer, v neideálnom prostredí s rôznymi chaotickými vplyvmi to môže byť skvelá zábava :D. Preto je lepšie používať ťažšie projektily, ak vám "chaos" riadi mušku. Bude zaujímavé v blate porovnať aj napr. ohybný a neohybný propulzor, aký bude veľký rozdiel v presnosti. Aj luky s deflexom na konci ramien, respektíve s mierne väčším priehybom na konci, posielajú rôzne šípy rôznej kvality omnoho presnejšie na lovecké vzdialenosti ako nejaký tvrdý laminátový luk. Predpokladám, že aj ten dizajn prériových lukov - z bokov orezané konce v dĺžke väčšinou asi 7-8 cm, neslúžili len na pridržanie tetivy nenapnutého luku, aby sa nešmykla nižšie, ale aj na zvýšenie presnosti na malé vzdialenosti s rôznymi šípmi (tuhosť, hmotnosť, úroveň opracovania, teda nerovnosti...), tým, že konce mali trochu väčší flex, menej sa na šípy spätne prenášali rôzne otrasy spôsobené ich nedostatkami, odrazené od luku skrz poddajnejšiu tetivu. To isté robí aj trochu elastická tetiva - akoby sa prispôsobovala jednotlivým šípom a lepšie tlmila náhodné nárazy/vibrácie (samozrejme, využiť sa to dá len vtedy, ak tam je energetická rezerva pre daný projektil/účel). Tréning na labilnom teréne s diaľkovými zbraňami veľmi odporúčam, volám ho "frustračný" tréning. Po takomto dlhodobom tréningu v teréne, kde sa maximálne musíte snažiť udržať rovnováhu, vás potom tá istá činnosť na "normálnej" rovnej zemi prekvapí tým, že akoby všetky vami vypustené projektily šli do cieľa aj bez vašej snahy, ako by ich tam ťahal akýsi magnet. Princíp je asi taký, že počas toho frustračného tréningu sa všetky nechcené otrasy/pohyby telom prenesené do ruky/rúk v mysli vypriemerujú, a potom v kľude streľate/vrháte do priemeru všetkých predchádzajúcich chybných (alebo aj nie) zásahov.

Luky zosilnené skrútenou šnúrou

No, podľa mnohých KONEČNE som začal písať článok o týchto lukoch v slovenčine. Pracujem multitaskingovo, práve teraz je moja práca brutálny mnohovrstvý sendvič, prelínaný z improvizovaných energetických materiálov, krátkych, či dlhších lukov, šípov, oštepov, špeciálnych projektilov, z ich výroby, testovania, skúmania účinkov, balistiky, a výcviku a tréningu v lesoch s nimi, a taktiež študovania "papierov". Robiť naraz len jednu vec ma nebaví, takže tento článok bude dopĺňovaný ako si zmyslím v najneočakávanejších chvíľach. Ale aby som začal o spomenutých lukoch - šnúrou zosilnené luky sú najúčinnejšie a najvýkonnejšie luky, aké si domáci vyrábač môže rýchlo, z dostupných materiálov vyrobiť. Najlepšie urobené luky prekonávajú účinnosťou luky komerčné laminátové a aj pri dĺžke okolo 1 m majú dosť naakumulovanej energie na hladké prestrelenie aj veľkých zvierat, ak šíp nenarazí na kosť. Som premýšľal, ako ich tu popíšem, nafotím, tak asi rozoberiem jeden starší a pridám asi dva nové, s rozdielnymi metódami pripevnenia šnúry. Mám pocit, že na tieto luky som už expertom (nie odborníkom! "Odborník" smrdí indoktrináciou a slúži na manipulovanie mienky babyizovaných (číta sa bejbyizovaných) ovčanov, aby systém fungoval hladko), no samozrejme, učím sa do smrti. Takže, konečne som sa sem dostal, asi aj vďaka situácii okolo koronavírusu (marec 2020). Aj ja som niečo chytil do pľúc, no očividne nie ten vírus, takže mám viac času. Začnem asi šnúrou akú používam. Je to ten typický špagát z balíkov slamy. Na tetivy taktiež nepoužívam nič iné. Je to možno tá najlepšia syntetická vec, aká sa dá na poliach nájsť. V poslednej dobe na poliach sú tie "parenice", na nich je hnusný špagát. Treba používať šnúry z klasických balíkov, pokiaľ je to možné, veľkých aj malých. Na spevnenie lukov sú lepšie tenšie špagáty, používam väčšinou 3 až 6 závitov pozdĺž luku (teda 6-12 prameňov na chrbte), podľa hrúbky, ak sa takýto materiál použije na tetivu, treba 2-3, neskrútené alebo len mierne. Ak takúto tetivu skrútite príliš, bude akoby z gumy a stále sa bude naťahovať. Ak máte hrubú verziu špagátu (týchto som naposledy našiel kvantum na tých veľkých ťažkých kvádroch, bola to asi lucerna, ponechaných na poli hniť - no, mal som sviatok), na hyper super dokonalú tetivu stačí jeden prameň, a to na hociaký luk, či silný, lovecký laminátový alebo, hahaha, ELB. Samozrejme, takýto špagát, myslím polypropylénový, sa dá bežne kúpiť, no to nemá žiadne čaro, lebo starý, na poli nájdený je BIO hahahaha. Lukopuritánov, hlavne tých stredovekojebnutých neznášam, nech sa idú strčiť do pojebanej smradľavej riti. Nedávno, na jednom fóre, som si všimol veľmi pekný, myslím brezový recurve luk. Veľmi zručný autor ho pekne vyzdobil podľa svojho úsudku, no a tam už aj bol komentár v zmysle, že drevené luky nemajú byť zdobené. No takým kokotom by som hlavy odšruboval. Nikdy som netušil, odkiaľ sa tá stredovekojebnutosť berie, ani ma to nezaujíma, no ale nech len skúsi niekto ohodnotiť moje zdobenia, tak dostane svoje, ha-ha-ha. Človek s otvorenou mysľou urobí čokoľvek podľa svojho úsudku, ak to vylepší jeho zbraň, hoci použije nájdené plasty alebo si ju vyzdobí tak, aby s ňou príjemnejšie koexistoval.  ...kurňa, som práve okašľal a ohlienil klávesnicu, dúfam, že mi tá infekcia prečistí pľúca od starých nánosov, ak hej, tak budem veľmi rád, že som ju dostal hehehe. Dobre, tie špagáty - našou výhodou je, že ten slamobalíkový špagát má spojité vlákna, kým napr. Inuiti museli robiť šnúry splietaním / spájaním z krátkych kúskov šliach, a aby sa im to celé nerozpadlo, tie potom boli splietané do "vrkočov", pretože pri skrucovaní závitov šnúry na chrbte luku sa vlastne polovica množstva šnúry rozplieta. Špagáty z balíkov slamy sú iba mierne skrútené a kľudne ich môžme aj pred použitím rozkrútiť, no pružnosťou sa budú točiť späť.

Čiže nie je problém prekonať pomer otočiek, trením sa vlákna držia medzi sebou pomerne dobre, no vždy to treba spraviť tak, už to napíšem vopred, že skrútime šnúru na luku, luk ponamáhame, nech sa vlákna pouvoľňujú, pousadzujú, poposúvajú, potom šnúru rozpletieme, uzly na luku poupravujeme, aby bolo všetko symetrické, opäť skrútime šnúru, zas luk pohýbeme atď., niekoľkokrát to treba urobiť, aby tá polovica použitého špagátu, ktorá sa pri skrucovaní rozplieta, mala už na luku ako-tak stabilnú polohu. Ak už je všetko dobre pousadzované, luk je schopný vydržať v "skrútenom" stave, bez straty sily, mnoho rokov! Čiže na dobre rozcvičenom luku už nie je vôbec nutné našu balíkovú šnúru v pauzách rozplietať, nech si tam čučí tak, ako je. Luk bude vždy "redy" a bude prekvapovať svojou pružnosťou a silou. Tu je skvelá fotka, aké špagáty mám na mysli, pre tých, čo ich príliš nepoužívajú, nepoznajú:

Špagáty sú z polypropylénu a z mojej skúsenosti môžem povedať, že na spevnenie lukov sú najlepšie z malých balíkov slamy (u nás už dosť zriedkavé), do rúk sa mi dostali hlavne biele (nie tie súčasné, akoby upletené z papiera alebo fólie, slabé, ale socialistické priesvitné) a čierne. Na tých veľkých zvyknú byť špagáty hrubšie, skôr tetivové (väčšinou čierne, modré a oranžové), no samozrejme, dajú sa rozpliesť na tenšie kusy. Na pareniciach zvyknú byť všeliaké, aj takmer nepoužiteľné (v poslednej dobe - tenulinké alebo tie snehovo-biele krehké). Teda aspoň na východe také zvyky ľudu sú.

Samozrejme, na lukoch by sa mali testovať všetky nájdené druhy šnúr, ale napr. väčšinou rastlinné nie sú vhodné, lebo im chýba elasticita a pri skrucovaní a namáhaní praskajú. A sú aj opačné extrémy. Rád hľadám nové výzvy v tomto smere a pred časom mi oči hľadali niečo nové, čo pripomína arktické pletené šľachové šnúry, ale čo mi prinesie na luky svieži závan netestovaného, nevídaného. Oči mi padli na tzv. murársky motúz. Tak vyskúšam nie? No ale to bol taký fejspalm že až. Neviem koľko závitov som dal, bola to hrubá ťažká zmotanica, no správala sa ako mäkká guma, dala sa skrucovať a skrucovať, no silu nezískavala, luku nedávala. Bol to jasný prípad "Tatotojenachuj". Ale takéto elastické motúzy sú potom dobré už na obtáčanie hotového luku, aby všetko sedelo stabilne na mieste.

Takže ...asi dám potom nejaké fotky a budem pokračovať keď budem mať chuť (možno medzi týmto vypisovaním sa pridám ďalšie možné šípové jedy, je ich ešte celá gundža). Soríčko, že dlho nič, ale teraz akurát neeticky abuzívne zneužívam pšeničnu múku a kuchynské naberačky (chcem byť niečo ako slovenský Sidney Alford, hahaha, v skutočnosti sa z tohto faktu faktu nesmejem, ale len z toho, že psy štekajú a karavána ide ďalej ;) Mimochodom, prijímam ponuky práce v tejto oblasti, hahaha, bez srandy ;) Mám skvelé nápady a bohaté skúsenosti... nechce niekto so mnou podnikať? Mám na mysli oblasť energetických materiálov )

(Pokračovanie....)