Main | Registration | Login Welcome Guest | RSS
OBSAH

Najprv som narýchlo vyrobil luk z dreva s prirodzeným reflexom, ktoré bolo po ruke, z na slnku rastúceho tŕnkového, jedného z najhorších pre takýto luk (beriem to ako test "v najhoršom prípade", čo ma vždy najviac zaujíma). Dizajn som si prispôsobil. Napnutý je dlhý max. 175 cm. Konce ešte potom viac ohnem do deflexu, láka ma až o takých 90 stupňov, že keď sa napne, aby konce smerovali možno až mierne k sebe a dám mu ešte väčší reflex, mám ale pocit, že možno na niektorých egyptských lukoch pôvodne tie konce až tak ohnuté neboli, zostali tak ohnuté až časom, ako boli ponechané v napnutom stave. Napadlo mi aj, z fotiek 6 a 7, že teoreticky by sa mohli konce ohnúť do deflexu o značne viac ako 90 stupňov a pružili by smerom von, čo by mohol byť veľmi účinný luk, ktorý by sa pri náťahu "predĺžoval" naopak, nie len v strede ale aj na konci ramien, ak už taký v minulosti nebol.Tuto je zjednodušený a prehnaný dizajn, ako to mám na mysli (pri objavovaní nových vecí je dobré zachádzať do surreálnych vôd, napr. polospánkových, ktoré sú často kolískou objavov, kým dnes tak obľúbené "fantasy" je účelové, nič nezmení a nevyrieši, len drží ľudí v "narkóze", ďalej od reality):

Bude určený pre náťah max. 55-60 cm, zatiaľ je veľmi silný a pružný, a to je ponechávaný prakticky vonku.  Pri náťahu cca 50 cm, 35-40 gramové šípy stále poľahky doleteli na 140 m, pričom je luk zatiaľ hrubo opracovaný, dosť ťažký, nenapustený olejom a neopálený (okrem ohnutých miest). Nedávno vyzeral takto:

Na kraji jedného konca je bočný suk a drevo sa tam pokrčilo:

 

Tetiva sa dobre drží aj trením (no po chytaní luku s mastnými rukami sa mi párkrát stalo, že sa pri naťahovaní luku tetiva zošmykla a poriadne som sa udrel, takže už radšej neskúšam):

Luk po ďalších úpravách vyzerá takto (konce som nakoniec tvaroval tak, že luk bol napnutý a sviečkou som pomaly zohrieval konce, až sa samé ohli do želaného tvaru. Veľmi dobrý spôsob.):

Možno by som už mal merať Chronym, ako sa bude postupne meniť výkon s veľmi ľahkým a veľmi ťažkým šípom. Ale až bude vhodné počasie a čas...

Takýto luk by mal mať plynulý "kruhový" priehyb prenesený do nového tvaru, teda žiadne "bičovito" ohýbajúce sa konce (tenké konce cítíť hneď pri naťahovaní luku - veľmi exponenciálny rast sily), kým pri bežnejšíe tvarovaných 2x prehnutých lukoch sa dá s priehybom dosť pohrávať. Luky s dlhým reflexom majú mať veľkú pružnosť aj keď konce sú ohnuté do silného deflexu (samozrejme po určitý, dosť krátky náťah). Mnohé podobné staré luky určite nemali tetivu pripevnenú blízko koncov, kedže tie sa zdajú byť veľmi tenké a nemajú zárezy. Aj na mojom som konce pre lepšie ohnutie musel viac stenšiť, takže tetivu dám ďalej od koncov a luk ešte možno trochu skrátim. Vyzerá to tak, že podobný dizajn má výhody aj vo veľmi vlhkom prostredí, napr. takú, že luk sa môže nechať dlho alebo aj trvalo napnutý, bez nejakého väčšieho negatívneho efektu, ale najväčšiu výhodu v našich podmienkach má v mrazoch - mráz robí to, čo v Afrike sucho - luk skrehne a ľahšie sa zlomí (koľkým z nás už luk praskol v mraze) a keďže luk sa láme väčšinou v deflexe, minimalizovanie dĺžky deflexnej časti (už keď je luk natiahnutý) minimalizuje aj riziko zlomenia, pričom deflexné konce vyvolajú prudký "stacking" skôr, než sa luk ohne do nebezpečnej zóny (nátepné doštičky známe z Európy vôbec nemuseli len chrániť ruku pred prudkými nárazmi tetivy - ak niekto strieľal v hrubom oblečení alebo s voľnými rukávmi a tetiva pri výstrele sa mu zachytila v záhyboch rukávov, tak ten vie). Dvakrát prehnuté luky, ktorých konce sú prakticky v jednej línii so stredom (plus mínus), teda ak sú nízko napnuté, je tetiva takmer voľná alebo aj voľná, majú zaujímavú vlastnosť (v mojich rukách), že sa z nich dajú strieľať šípy s rôznou tuhosťou a hmotnosťou, len "od pasu" či od pŕs, impulzívne s rukou držiacou luk "hádzajúcou" šíp (africký spôsob) a všetky šípy idú rovno do miesta, kam sa dívam, akoby boli predĺžením mojej ruky. Výhoda v niekoľkých situáciách: 1. oportunistický lov - človek kráča divočinou, luk drží pri pase, zrazu vpredu prebehne zviera a lovec v mžiku vystrelí šíp bez akéhokoľvek mierenia, len očami sledujúc utekajúce zviera. 2. boj, v ktorom sa to hemží nepriateľom, je chaos, nepredvídateľné situácie, aj sediac na koni, či strelec alebo nepriateľ... 3. šípy môžu byť narýchlo vyrobené, menej kvalitné, rozdielne. Nepochybujem, prečo práve u prériových Indiánov boli dvakrát prehnuté luky najobľúbenejšie a v mnohých oblastiach Afriky stále sú. Myslím si, že v určitom období aj Európania strieľali africkým štýlom (ja to volám "hádzanie šípov lukom"), nie vždy "pózovaním", ako si dnes kadekto vymletý romanticky myslí, čo pre niekoho môže byť nepochybne silná káva (že by niekto modrooký a možno aj blonďavý takto strieľal... veď to je priam až zrada Európy!).

Je známe, že dvakrát prehnuté luky boli používané v Európe už asi v neolite (známe skalné maľby zo Španielska), ak nie skôr (zaujíma ma aj teória, že pri nedostatku vhodného materiálu je väčšia šanca na nezavislé vynájdenie luku zložitejšieho od obyčajného priameho), niektoré možno mali podobný extrémny dizajn ako napr. egyptské - v Európe sa zachovali zobrazenia podobných lukov (možno len štylizácia) na pravekých kamenných stélach. A vôbec tie typické tisové luky zo severnej Európy s deflexnými koncami... Áno, konce ohnuté do deflexu veľmi uľahčia nasadenie tetivy na dlhý, silný priamy luk, no ako to uľahčia na luku reflexnom, hoci len mierne. Už sa niekto zamyslel nad tým, že tie nájdené staré luky, boli (len?) scvrkávaním beľového dreva ohnuté do reflexu, kým konce často zostali ohnuté do deflexu, akoby ich ohli včera? Napr. ten mierne záhadný luk nájdený v Holandsku, ktorý má "zárezy pre tetivu"  celkom na koncoch (v skutočnost nechápem ľudí, ktorí vyrobia repliku atypického luku a potom ho testujú s prístupom, akoby to bol luk obyčajný priamy). Zobrazenia lukov, podobných aké rozoberám v tomto článku  ale aj klasickejších dvakrát prehnutých (v skutočnosti asi väčšinou sú to len zle zobrazené alebo štylizované 2x prehnuté luky bežného tvaru, hlavne ten na poslednom obrázku vyzerá ako klasický, 2x prehnutý, nízko napnutý luk - prosím Európanov, aby konečne zabudli na hlúposť zvanú "fistmele" :)), na niektorých stélach z Európy (od Ukrajiny po západnú Európu. Takýchto zobrazení lukov, so zvýraznením deflexu na koncoch, prípadne aj reflexu v strede, je asi viac, len obrázky je ťažké nájsť. Dokonca možno boli nájdené zbytky podobne tvarovaných pravekých lukov (či luku?), napr. v Poľsku, ak nepočítame ten nález klasickejšie tvarovaného luku z Nórska... či zas ten nebol náhodou tak vytvarovaný až prírodnými silami, po jeho strate):

Tie luky na prvej a druhej stéle z Ukrajiny a Nemecka sa podozrivo podobajú na ten olivový luk z Izraela (ale beriem to len ako štylizáciu) a tie sa zas podobajú na tie nechenské. Mám ale pocit, že ten olivový luk bol len pohrebným darom, nefunkčnou napodobeninou iného luku:

Tie luky na prvých dvoch stélach sú podľa mňa zobrazené nenapnuté. Aj keď sú určite mierne štylizované, teda ich tvar, s najväčšou pravdepodobnosťou zobrazujú presne pomer reflex/deflex v nenapnutom stave - mám na mysli to, ako sú konce luku pred bruchom, ako autori zobrazili tetivu prechádzajúcu ponad stred luku v určitej výške. Zdá sa, že je to vhodný kompromis pre luk, z ktorého sa strieľa intuitívne, rýchlo, presne s kratšími náťahmi, ale má ešte dobrý výkon/účinnosť (takéto luky do zápästia už zvyknú sekať poriadne, možno nátepné doštičky sa začali používať až s príchodom tohto dizajnu). Ak má niekto problémy s presnou intuitívnou streľbou z bežných lukov, nech skúsi dvakrát prehnuté luky. Možno bude prekvapený "zázračnými" vlastnosťami takýchto lukov. Viem, viem, na tých stélach to by mohli byť aj také "recurve", semi-uhlové luky, no len ten značný deflex mi akosi nepasuje (skúšal som oživiť staré luky, ktoré získali značný deflex, tým, že som im poriadne ohol konce dopredu, no aj tak nemali nejakú veľkú účinnosť. No boli z málo pružného dreva, ak bol luk tak zámerne urobený z veľmi pružného dreva... primárne pre čím dlhší náťah pri čím kratšom luku... No nenašli sa žiadne iné praveké zobrazenia takto extrémne tvarovaných recurve lukov, ani prívesky kultúry zvoncovitých pohárov nemajú vždy "ohnuté" konce, kým dvakrát prehnuté luky sú v umení bežné, teda s najväčšou pravdepodobnosťou je v strede reflex. Mám ale už čiastočne predtvarovaný kus jaseňa, uvidím... Mi napadlo, že takýto "recurve" luk mohol mať tetivu trvalo pripevnenú ku koncom, potom sa dávala "dole" tak, že kolenom sa luk prehol a tetiva sa presunula bokom, luk by potom vyzeral, ako to je na stélach. Potom sa zas mohla teoreticky v rýchlosti "nasadiť" len potiahutím tetivy dozadu, pričom na koncoch sama skočila späť a usadila sa na správnom mieste, no len či by to tie veľmi ohnuté konce zniesli). Príklad zo Sardínie, no je otázne, do akej miery je ten bronz pokrivený alebo narovnaný (je známe, že severná časť ostrova bola obsadená aj kultúrou zvoncovitých pohárov zo strednej Európy (šli na juh po Apeninskom polostrove a potom nasadli na lode), takže niektoré tie šardánske nuragické dizajny mohli pochádzať aj odtiaľ), možno aj ten luk z Ledra bol vlastne podobný:

A ešte modernejší pohľad na taký semi-uhlový recurve s bojovníkom, pre potešenie bronzových reenaktérov:

Aj Gréci poznali podobný dizajn ako má ten izraelský luk (označovaný ako "Líbyjský luk" (podľa toho, že možno tí zobrazení nechenskí lovci sú starovekí Líbyjčania, predkovia Berberov), vraj chybne, že by to mal byť typický dizajn krétskych starovekých lukov. Nenapnutý mal určite tiež reflex, ak taký luk vôbec existoval):

Je však možné, že všetky tie zobrazené luky s koncami ohnutými k sebe je len štylizácia, no ak však také existovali, museli mať nejakú výhodu alebo výhody (možno že aj niektoré z tých napr. egyptských lukov sa napli až tak, že sa konce ohli k sebe, no to nemá veľkú logiku ak na lukoch nie sú nejaké zárezy alebo výstupky na udržanie sa tetivy a proti logike je aj použitie krehkého dreva na taký luk...). Skúsim ich nájsť a asi na to obetujem zopár mojich starších dvakrát prehnutých lukov. Z jedného toho asi veľa nezistím a pri dodatočnom tvarovaní či testovaní asi niektoré zlomím. Pokusne som najprv urobil miniatúrny, cca 21 cm-ový model podobného luku z plochého, pružného plechu, aký som nakreslil (obrázok vyššie) a musím napísať, má niečo do seba - zdá sa byť veľmi rýchly aj keď sa ohýba hlavne v strede. Teda prvá výhoda je v tom, že hmota ramien je bližšie k stredu, keďže konce sú ohnuté k sebe a to znamená, že ramená sa vrátia do pôvodnej polohy rýchlejšie. Keď som konce roztiahol a urobil dlhší, iný model, pocitovo už nebol taký rýchly a bol omnoho slabší. Prekvapuje aj pocit pružnosti, ako ho ja volám "gumový", napriek extrémnemu deflexu na koncoch ramien, to je však typické pre luky s dlhým stredovým reflexom:

Zaujímavé je, že pocit pružnosti narastá, keď sa "tetiva" zaprie do koncov "luku" a snaží sa ich narovnať.

Pokračovanie...

 

Luky Írov a Škótov (a taktiež luky keltské) - teoretizovanie...

Plus aj ich šípy. Aby ste nepovedali, že nemám rád aj stredovek :). V skutočnosti som sa nestal romantikom, ide mi samozrejme o to, ako poznatky minulosti využiť v súčasnosti. Vždy je zaujímavé, prečo určitá skupina ľudí, v určitých podmienkach a s určitými zvykmi, používala taký druh zbrane a nie onaký. Ok, mnohí určite poznáte tie popisy výzbroje a kresby severných Írov a Škótov z vysočín, zväčša zo 14. až 17. stor. (a kto nie, tak bude múdrejší a nebude aplikovať dlhé luky na celú Britániu... a pokiaľ dobre viem, Škóti používali luky v boji až do 18. stor., preto je zaujímavé, ža sa o ich lukoch a spôsobe streľby vie tak málo). V hrubom preklade: "...niektorí Írski vojaci používajú luky, ktoré sú o polovicu kratšie ako Anglické, no strieľajú rovnako silno..." (alebo skôr šípy dopadajú, či zasahujú rovnako tvrdo by bolo presnejšie) alebo Edmund Spenser ich popisuje ako "...ich krátke luky, malé tulce a krátke šípy so spätnými tŕňmi sú veľmi Skýtske... , ...sú dnes bežné medzi severnými Írmi, ktorých Škótske luky sú nie dlhšie ako 3/4 yardu..." (je zaujímavé, že aj v niekoľkých gaelských legendách sa tvrdí, že Gaelovia pochádzajú zo Skýtie). A taktiež tu musím dať známy a zábavný anglický pohľad na škótskych horalov z konca 16. storočia, ktorý má paralely aj v súčasnej dobe, ako deštrukcia prestupuje svetom a dogmatické sebecké myslenie si hľadá obete a infikuje neodolnú, najhlúpejšiu časť tzv. civilizovaných ľudí ("slušných"): "They drank the bloud out of wounds of the slain: they establish themselves, by drinking one anothers bloud and suppose the great number of slaughters they commit, the more honour they winne and so did the Scythians in old time. To this we adde that these wild Scots, like as the Scythians, had for their principall weapons, bowes and arrows". Dehumanizácia, hovorí to niekomu niečo?
 

A tu sú obrázky, niektoré určite aspoň trocha štylizované, prvý je najrealistickejší (teda asi okrem meča), maľoval ho A. Dürer:

Zaujímalo by ma, či ich luky boli pokračovaním keltských tradícií, alebo všeobecne starších európskych, keďže niet pochýb, že najneskôr v dobe bronzovej poznali a používali Európania viacero druhov lukov - okrem priamych aj dvakrát prehnuté  a "recurve" - v jednom vedeckom papieri o hrobke keltského šľachtica z Hochdorfu sa spomína kúsok dreva nájdený v hrobe, ktorý by mohol byť pozostatkom luku, kedže sa tam našiel aj tulec so šípmi (vyrobených zo zábavnej zmesi drevín - ich výrobca, respektíve len zberač materiálu určite šiel po lese a zbieral zaradom všetky prúty, ktoré boli aspoň ako-tak rovné - dá sa dedukovať, no samozrejme pravidlom to byť nemusí, že u Keltov sa nejaké úbohé :) narovnávanie nekonalo, ako to robíme bežne my, len stenšovanie a ohladzovanie. V skutočnosti asi posielali do lesov a kriakov detvákov alebo možno otrokov, že "Pozbierajte všetko, čo je rovné!" (podobne, ako pre kamene do prakov k riekam a potokom: "Všetko okrúhle čo sa zmestí do vašej dlane!") a potom, na dvore, už odborník separoval a viem si predstaviť, že podpaľky bolo dosť :) A po vysušení prútov zas niečo zostalo. V Japonsku vraj približne len každý dvestý bambusový prút bol nakoniec použiteľný na šíp, ale na nich sa nerovnosti ohobľovať veľmi nedajú.), a jeho tvar a spracovanie indikuje, že by luk pôvodne mohol byť dvakrát prehnutý (a bol asi pomerne krátky, lebo tulec aj s vrchnákom mal len asi 60 cm, teda šípy boli ešte o niečo kratšie, čo už mi celkovo pripomína Indiánske luky a šípy z prérií. ...Kelti - Indiáni Európy :)). Napr. Škandinávia bola nimi v dobe bronzovej očividne posadnutá. Príkladom luku doby bronzovej s dopredu ohnutými koncami, ak nepočítame zobrazenia napr. zo Sardínie, je ten moderne vyzerajúci plochý tisový luk z jazera Ledro v Taliansku. Ak by niekto nevedel o čom píšem, tu sú príklady (niektoré zo zobrazení lukostrelcov pochádzajú pravdepodobne ešte z doby kamennej, čo spolu s nálezom zbytku lepeného luku z dvoch driev taktiež z doby kamennej posúva používanie "nepriamych" a "neobyčajných" lukov aspoň v severnej Európe, ale možno aj v južnom Španielsku, pekne hlboko do minulosti):

Ale napr. aj asi ľud kultúry zvoncovitých pohárov (zaujímavý blog o spomenutej kultúre: http://bellbeakerblogger.blogspot.sk/), ktorý veľmi obľuboval lukostreľbu a ktorý bol možno (aj) proto-Keltský, používal nejaké, od obyčajných priamych alebo len tvarovaných odlišné luky. Nečudoval by som sa, ak by to boli šľachami spevnené luky alebo luky zložené z viacerých vrstiev dreva, dokonca niektoré s dopredu ohnutými koncami, aspoň tie ich typické prívesky to indikujú. No podľa inej teórie sú to luky zobrazené v nenapnutom stave, so značným reflexom (toto by tiež mohlo indikovať používanie šliach), čiže ak niektorý prívesok je "recurve", v skutočnosti má konce ohnuté do deflexu - ako na tých lukoch, ktoré spomínam v článku vyššie - je taká teória, že to boli typické luky prvých Indo-Európanov v Európe. Niet pochýb, luky pre nich boli magické zbrane, pravdepodobne boli súčasťou ich viery (Európania mali kedysi, z môjho pohľadu, zaujímavé náboženstvá blízke prírode a nepriťahujúce nešťastie. V súčasnosti, keď počujem slovné spojenie "tradične kresťanská Európa", už sa mi vo vrecku otvára nožík zároveň s chuťou grcať a keď si pri tom spomeniem, čo tí tradične kresťanskí kokoti európankovia, najväčší dosieratelia sveta, robili po príchode na iné kontinenty, postupne sa začínam meniť na berzerkra. "Stvoriteľ" je viac prítomný v najprimitívnejšej baktérii ako v nejakom kostole, či pozlátku Vatikánu... Čo je ďalej od riešenia problémov, ktoré  donesie prichádzajúca katastrofa, ako sa modliť a spoliehať sa na to, že problémy, ktoré sme spôsobili my, vyrieši nejaká vyššia bytosť? Aj vám pripomína dnešná doba ten záhadný kolaps civilizácií doby bronzovej vo východnom Stredomorí? A už sa aj začína formovať nová "šľachta" budúcnosti, ktorá by potom chcela prevziať kontrolu nad svetom očisteným od "žobrače". A máme už aj nové "morské národy", len idú z juhu na sever a nie sú (zatiaľ? Jednotlivcov s "poslaním" nepočítam) ozbrojené. Vymletých sprostučkých európankov (a američankov) prebudí z hypnózy už len asi vojna alebo hladomor na ich vlastnom území. Hej, iste, blahobyt a luxus nám treba... Kde sa zväčšuje nerovnováha, tam sa nakoniec niečo zrúti a je to fuk, či vďaka klimatickým zmenám alebo zopár nenažrancom). Príklad (všimnite si tie "bandáže" hlavne v strede a na koncoch "lukov", typické aj pre šľachami spevnené luky severoamerických Indiánov):

A vlastne by ma aj zaujímalo, či používanie tvarovaných lukov v Európe zapríčinil nedostatok tisu (v niektorých oblastiach) a potom tie tvary boli prenesené aj na tisové luky, alebo či to bola len snaha zvýšiť účinnosť lukov alebo výkon kratších, keďže tie boli vhodnejšie pre stále sa zvyšujúci počet bojov, hlavne keď už sa používali kone (pozrite napr. http://oldeuropeanculture.blogspot.sk/2015/07/tollense-battle.html alebo http://www.sciencemag.org/news/2016/03/slaughter-bridge-uncovering-colossal-bronze-age-battle.) No a Kelti sa dostali do kontaktu s kadekým s reflexnými lukmi (ak ich nepoznali od nepamäti), napr. s Etruskami, Grékmi či Púnmi (taktiež je otázne, aké luky používali Italikovia v staroveku, predtým, než si začali Rimania najímať lukostrelcov napr. z Kréty alebo severnej Afriky), alebo možno naozaj tie škótske luky mali pôvod ešte v "Skýtii", či neskôr mohli byť napr. dovážaným produktom zo Španielska, akože to boli tisové napodobeniny saracénskych lukov, či to boli predsa domáce britské produkty, ale s odkukaným nepôvodným dizajnom, možno z obdobia rímskej okupácie Británie alebo od invázie škandinávcov, ktorí možno mali so sebou nejaký "finnbogi" alebo "hornbogi" (čo keď to írske slovo "bogha", severského pôvodu, pôvodne označovalo INÝ, Írom cudzí druh luku?). Alebo bol dizajn privezený z križiackych výprav či z inokadiaľ (čo sa týka tých Waterfordských lukov, tie asi nepoužívali domáci, boli určite pôvodom anglo-normanské (ten ich typický dizajn) alebo možno welšské (žoldnierov), ani Welšania nemuseli používať len brestové luky - tu sa dostávame k otázke, či aj od stredoveku známa obľúbenosť lukostreľby u Welšanov bola taktiež pokračovaním keltských tradícií, alebo či to bola odozva napr. na útoky Írov alebo neskôr Germánov po odchode rímskych vojsk. Ale waterfordské luky boli skôr asi lovecké - repliky indikujú nap. sily, ak sa dobre pamätám, okolo 220N), veď stále sa cestovalo... Možno že aj z Balkánu (tým sa zas dostávame k téme otrávených šípov):

Je známe, že Kelti používali otrávené šípy, teda aspoň pri love (to by možno aj indikovalo používanie menej výkonných alebo veľmi krátkych lukov. Aj v niekoľkých starovekých zobrazeniach pravdepodobne keltských lovcov sú skôr krátke luky, no ale štylizácii sa nedá veriť). S ich použitím v boji to nie je isté (viď Cézar, aj keď spomína jeho vojakov doráňaných šípmi. No Cézar očividne do určitej miery obdivoval Galov, takže možno len dačo zamlčal, čo by ich inak dehonestovalo. Ja mám ale na používanie otrávených šípov Galmi v boji vlastnú teóriu - použili ich len vtedy, ak ich nepriateľ použil ako prvý. Možno otrávené šípy vnímali už naozaj ako extrém, možno ako my dnes zbrane hromadného ničenia a nechceli, aby nepriateľ použil proti nim to isté a takisto ak by padli do zajatia, mohli dúfať v miernejší osud ak nepoužili jedy). No aspoň v Španielsku a možno aj v Taliansku sa zachovalo používanie šípov otrávených jedom vyrobeným z kýchavice bielej (ten bol podľa všetkého obľúbený aj medzi Keltmi) do pomerne moderných čias (éry strelných zbraní), proti živej sile (to asi primárne v Taliansku, ale je možné, že tam dávali prednosť prilbicovým jedom, je to ale neoverený zdroj) aj pri love.

Často sa spomína, že v Írsku pred inváziou severanov nebola bojová lukostreľba obľúbená, no na Wikipédii, pod heslom Gaelic warfare, sa napr. spomína, že celú armádu gaelského kráľovstva Dál Riata, po obsadení západného Škótska, tvorili lukostrelci (medzi Keltmi bola lukostreľba určite obľúbená, aj Cézar spomína, že v Galii bolo lukostrelcov veľmi veľké množstvo - na to mám vlastnú teóriu: v starovekej Galii bola lukostreľba obľúbeným ľudovým športom, preto možno ich luky mali v priemere len akési športové napínacie sily). Neviem, aký pochybný mal zdroj informácíí ten čo to napísal. Hľadám, no nenašiel som zdroj. Raz som našiel na nete maľbu zobrazujúcu kráľa Jamesa VI. a I. sediaceho na koni a držiaceho nie veľmi dlhý luk s dlhými, dopredu ohnutými koncami, ktorý by mohol byť typom luku, ktorý sa v rôznych variáciách aspoň neskôr na severe Británie používal (možno ten typický škótsky luk je vlastne luk označovaný ako "Turke" či "Turks", čiže "turecký", no z tisu, nepochybne "recurve" (ale niekto tvrdí, že dvakrát prehnutý), známy v stredovekej Británii). Luk je zreteľne tisový, s rohovinovými končíkmi. Potom som ten obrázok nedopatrením stratil a druhýkrát som ho už nenašiel. Neviem, či to bola dobová maľba, alebo len fantázia modernejšieho autora. Ak máte k tejto téme hocaké info, sem s ním. Ja dodám, ak sa vcítim do keltského spôsobu boja, ako sa popisuje, spôsob streľby z luku sa asi veľmi nelíšil od streľby prériových Indiánov, teda žiadne "pózovanie", ale skrčené polohy a krátke, rýchle náťahy. Pri mojej výške je taký optimálny náťah pre "partizánsku" streľbu so silnými lukmi cca 60 cm, plus mínus pár cm, no ale vyhovuje mi aj pod 50 cm, len s menšou presnosťou (v skutočnosti väčšina mojich lukov je určená pre náťah okolo 50 cm a to mám výšku pár cm cez 180), takže oni mohli mať ešte kratší náťah, kedže v priemere mali nižšiu postavu ako ja, takže aj luk (no nie som si istý s tými dĺžkami, ktoré spomína E. Spenser, či nepreháňa. 3/4 yardu? Viem, že tak krátky priamy luk sa niekde myslím v Škótsku aj našiel, no či to náhodou nebolo skôr lučište kuše). Vo vlhkom prostredí, čo tam určite bolo, mi v poho na taký náťah stačí 120 centimetrový, nespevnený drevený luk, bez toho aby príliš trpel. No neviem, ako svoje luky skladovali Gaelovia a či boli niečím napustené, chránené pred vlhkosťou a je aj možné, že ich nechávali trvalo alebo dlho napnuté, alebo aj možno boli nízko napnuté, na maximalizovanie výkonu krátkeho luku, ako to robili aj prérioví Indiáni (Spenserove "slackly bent"). Napr. mierne reflexný, plochý 120 cm luk z veľmi nekvalitnej tŕnky s malými, dopredu ohnutými koncami, ktorý má vo vlhku dosť zreteľnú hysterézu (tisový luk by na tom bol samozrejme omnoho lepšie), pošle 50 gramový šíp na cca 150 metrov, keď ho naťahujem takmer z celej sily (Spenser o Írsko-Škótskych šípoch: "...whose Arrows are not much above half an Ell long, tipped with steel Heads, made like common broad Arrow Heads, but much more sharp and slender, that they enter into a Man or Horse most cruelly notwithstanding that they are shot forth weakly.", čo možno tiež indikuje používanie menej výkonných lukov, aspoň ten upravený dizajn hrotov tomu nasvedčuje, ale to "shot forth weakly" môže byť len kvôli veľmi ťažkým šípom, aj keď boli krátke, no hrot mohol byť ťažký). Viac o gaelskej lukostreľbe napr. tu: http://ceathairne.blogspot.sk/2012/01/gaelic-archery.html

Zaujímavý je aj údaj, dá sa chápať všelijako, ktorý spomína Cézar v Zápiskoch z Galie (v časti o Vercingetorigovom povstaní), keď najprv Rimania vykopali priekopu, okraj circa 124 metrov od prebiehajúcich prác (20 stôp široká, 400 stôp priestoru), aj kvôli tomu aby ich Galovia nemohli zasahovať strelami pri práci. Žeby Galovia strieľali len na istý cieľ? Používali slabé alebo veľmi krátke luky a ťažké šípy? Vyzerá to možno na luky a šípy primárne určené na lov... Ak lovecké šípy boli otrávené, mohli si šetriť energiu a zvýšiť presnosť slabšímí lukmi, no lenže by potom boli hĺúpi, aby použili v boji slabé luky bez otrávených šípov proti nepriateľovi používajúcemu brnenie (iba že by to súviselo s ich vierou). Alebo operenie na šípoch možno bolo veľké, aby sa po šípy, ktoré minuli cieľ, nemuselo chodiť ďaleko (napr. sibírske šípy sú často ťažké a pomerne krátke a masívne, a bežne majú veľké operenie - kinetické energie mohli mať značne vysoké, no ich dolet pre malú rýchlosť (aj keď pre ich hmotnosť boli za letu menej brzdené) a veľký priemer bol asi dosť malý)... No ale veď aj prakom dohodím bez nejakého extra tréningu, pri dobrom hode - odspodu spoza chrbta, okrúhliak veľkosti slepačieho vajca aj na viac ako 140 m. To ich mohli poriadne zasypať... Ale keby Galovia boli až tak strelecky neúčinní, tak by asi Cézar nevolal k sebe počas občianskej vojny Ruténskych lukostrelcov (že vraj ich doma, v južnej Galii, ešte desiatky rokov pred Cézarom, kedy boli využití v boji proti Rimanom (v roku 121 pred n.l.), bolo minimálne 22000 - takže lukostreľba u Galov nebola zanedbávaná, aspoň tam)... Možno tam asi akurát neboli ani lukostrelci ani prakovníci... S lukostreľbou sú veľmi spájaní aj Bójovia (alebo Norikovia), zostalo po nich tiež dosť veľa šípových hrotov a taktiež význam mien niektorých galských kmeňov veľmi dráždi fantáziu - význam mien Eburovikovia a Lemovikovia je možno "Tisom víťaziaci (alebo bojujúci)" (možno aj meno belgických Eburónov má podobný význam), respektíve "Brestom víťaziaci" (ale napr. z brestu sa mohli robiť aj oštepy a kopije, a z tisu jed) - je možné, že v keltskom svete sa používalo viacero druhov lukov, z rôznych materiálov a možno ruténske boli v dačom lepšie, možno boli silnejšie, či naozaj reflexné alebo "recurve" (no nie rohovinové, možno niečo ako tie na Sardínii alebo ako ten luk z Ledra a spevnené šľachami, ako tie tisové lučištia kuší zo stredoveku...), predsa len južná Galia, areál kompozitných lukov je tam bližšie. Alebo jednoducho ruténski lukostrelci len boli najbližšie k bojisku.

Ešte pre zaujímavosť, kresba zobrazujúca krétskeho lukostrelca, asi zo 16. stor. Veľmi sa podobá na zobrazenie írskeho vojaka na 5. obrázku zhora, v tomto článku. Ako vieme, krétski lukostrelci a Kelti sa stretli už v staroveku. Zaujímavé, že ani Gaelovia príliš kuše neobľubovali (nie je to až také zvláštne, ak nám ide hlavne o rýchlosť streľby a možnosť si vyrobiť lacnú zbraň v poľných podmienkach) a neskôr používali svoje luky dosť dlho spolu so strelnými zbraňami (bez pochýb aj kvôli možnosti strieľať bez problémov v daždi), ako aj Kréťania, čo by nebolo nič nezvyčajné, ak by to boli typické jazdecké národy, ako nomádi Ázie, no neboli (rýchlosť streľby, nízka cena luku (ok, nie vždy, ak bol kompozitný) a relatívne malý vplyv vlhkosti na funkčnosť prevažovali nad nevýhodami pomaly nabíjateľných a drahých kuší a neskôr určitý čas aj strelných zbraní):

Ďalší obrázok, modernejší, ale súvisiaci s improvizovanou ochranou proti účinkom zbraní, keďže aj to ma zaujíma:


Tie typické, gaelské žlté "saffron shirts" boli podľa všetkého aj brnením, ktoré sa používali asi do 16. stor. Filmy, zobrazujúce stredovekých Gaelov v "kockovanom" oblečení, kilt-e (napr. Braveheart), ich zobrazujú chybne, vtedy sa obliekali tak, ako to je na obrázku vyššie alebo na ďalšom, už zo súčasnej knihy:

Voľne visiace vrstvy textilu a taktiež vrstvené, pokrčené vrstvy (nie napnuté) sú veľmi účinné proti pomalšie sa pohybujúcim strelám, hlavne ak je na nich ešte ďalšia vrstva oblečenia (proti vrstvám textilu sú lepšie rýchlo sa pohybujúce strely hoci s menšou energiou) a čepeliam. Hroty a čepele dokonale čerstvo nabrúsené prenikali jedna radosť, no stačillo, že sa napr. šíp alebo čepeľ meča len mierne otupili, čo sa v teréne mohlo udiať rýchlo a textil ich začal zachytávať ako sieť (a o kameňoch  z prakov ani nehovorím). Textil ich mohol celkom zastaviť, zmeniť smer ich letu, pohybu alebo aspoň stlmiť ich účinok. Áno, takmer ako kevlarová tkanina zachytávajúca guľky. Takéto textilné brnenia sú známe aj z iných častí sveta, napr. z Afriky, aj v súčasnosti bežné. Niekedy boli plátnom obtáčané len na zranenie najcitlivejšie časti tela, krk a brucho.

Keďže Gaelovia pochádzajú podľa všetkého z Iberského polostrova, hodí sa sem aj tento papier o (ne)používaní lukov Ibermi: LA UTILIZACION DEL ARCO Y LAS FLECHAS EN LA CULTURA IBERICA. Rád by som vedel, koľkých fanatikov do improvizovaných zbraní a terminálnej balistiky všelijakých striel v živote veľmi inšpiruje história Baskov a Severných Írov. Ozvite sa, o ktorých ešte neviem.

Podľa mňa, v keltskom svete boli už od počiatku známe tvarované luky (možno to bola udržiavaná matná spomienka na staršie časy, keď ešte Kelti neexistovali), no samozrejme nie kompozitné a bežne ich asi ľud ani nepoužíval, predsa len najmenej času a energie berie výroba "priameho" luku. A myslím si, že ani spevňovanie šľachami sa asi nepoužívalo, teda aspoň nie v neskorších časoch v Británii. Ak išlo len o reflex, tak dokonca ani naparovanie - mám takú teóriu, že dvakrát prehnuté luky v Európe mohli byť z tisových konárov robené "africkým" štýlom - v dome alebo pod iným prístreškom boli do zeme vrazené minimálne tri koly a do nich sa "vplietol" surový konár (aj s kôrou) alebo odštiepený kus kmeňa stromu (nemusel to byť len tis, ale aj surový brest, drieň...), tak aby sa ohol do reflexu (s viacerými kolmi v zemi sa dá tvar podľa potreby ladiť, napr. dať deflex ramenám na uľahčenie napnutia luku, zvýšenie jeho stability a možné zvýšenie výkonu s ťažšími šípmi pre vypuklejší tvar krivky stúpania nap. sily) a keď ten tisový konár vyschol, napla sa naň šnúra (aby nemal tendenciu sa narovnať od tepla) a potom sa v kôre stred rozohrial nad ohňom, aby si poriadne držal tvar (aspoň tak to robím ja - zdá sa, že je to najlepší spôsob, koly ale samozrejme použiť nemusíte, ak nemáte priestor, často stačí len palicu napnúť špagátom a vložiť ešte rázsochu na vyladenie reflexu). A čo sa týka používania lukov v boji Keltmi v staroveku, tak si myslím, že luk bol hlavne loveckou zbraňou a v boji ho použili len tí, ktorí nemali nič "lepšie", alebo len pri vhodnej príležitosti, napr. na člnoch a lodiach, keď sa chceli vylodiť na nepriateľskom území. A plus sa používali štíty, takže teoreticky sa bojovníci za ne mohli skryť a počkať kým nepriateľovi dôjdu šípy - to by bola ale nudná a dlhá vojna, lepšie to ide zblízka (a na udržanie nepriateľa za štítom a nebojujúceho, ak to treba, sú lepšie a hlavne lacnejšie kamene z prakov). V triednej spoločnosti vojnu viedla (a samozrejme stále vedie) hlavne šľachta - v keltskej "jazdci", a tí samozrejme stále chceli dokazovať svoje schopnosti a odvahu, aby sa na nich všetci pozerali zdola, no a na to boli najvhodnejšie kopije a meče. Takisto oštepy používané neporovnateľne častejšie (hoci aj šľachtou, napr. ešte z bojových vozov) ako šípy, mali výhodu v tom, že boli ovládané jednou rukou, v druhej mohol byť štít, a kinetické energie nimi dosiahnuteľné priemerným vrhačom (hlavne ak sa použila šnúra na vrhanie, to sa asi robilo väčšinou, ak nie vždy) mohli byť aj niekoľkonásobkom energie priemerného šípu, pričom oštep mohol mať často masívny a okamžitý stop efekt, kým šíp málokedy. Späť k lovu: myslím si, medzi keltskou šľachtou asi bolo bežné strieľať z luku na zver z koňa. Ak sa aj pozrieme na pravdepodobnú dĺžku šípov v hrobe keltského šľachtica z Hochdorfu (ten človek bol vysoký vraj až 187 cm, preto je dĺžka šípov ešte zaujímavejšia), môžme niečo vydedukovať - pravdepodobne aj luk bol značne krátky ale pritom dostatočne účinný (tvarovaný a/alebo dostatočne silný) aj na lov veľkej zveri, možno nejaký typický "keltský" luk, aký zreteľne používali neskôr Íri a Škóti, alebo nie, malé rozmery možno boli určené pre streľbu z koňa a to možno len na menšiu zver - viem si predstaviť, že taký "princ" chcel dokázať ako vie na koni cválať za jeleňom alebo diviakom a zabiť ho priamo kopijou alebo oštepom, pričom pri menších zvieratách (napr. líška, zajac...), ktoré sa rýchlo vedia schovať v najbližšej nore, zas chcel dokázať, ako rýchlo a presne vie strieľať. A ktovie, či šípy neboli pôvodne ešte aj otrávené. V inom keltskom hrobe (oppidum Glauberg) bol nájdený luk, s najväčšou pravdepodobnosťou len model (je to čudné, keď ostatné zbrane boli "skutočné". Ten "luk" má dĺžku len cca 51 cm a šípy, to je zaujímavé, majú podobnú dĺžku ako tie z hrobu z Hochdorfu (či tých max. 55-60 cm nie je podľa nejakej vtedajšej mierky, akože ich dvoch "keltských stôp"?) ale je otázne, či aj tie šípy neboli len symbolické), ktorý by mohol byť dôkazom používania reflexných (dvakrát prehnutých) lukov v keltskom svete, čiže ten  známy stredoveký a novší dizajn gaelských lukov mohol byť ich tradičný, ku ktorému možno častejšiemu používaniu v boji dospeli, keď sa začali meniť spôsoby vedenia vojen. Ten luk sa veľmi podobá naozaj na luky gaelské, na luky zo škandinávskych skalných rytín, na zobrazenia zo Španielska, Sardínie a samozrejme aj na luky prériových indiánov (tie malé, dopredu ohnuté konce boli asi nefunkčné - bránili asi len zošmyknutiu tetivy z luku a nemuseli byť vždy tvarované teplom, ak sú konce tuhšie, mohli byť len vyrezané - ak boli čiastočne odstránené prvé letokruhy alebo sa využil prirodzený tvar dreva. V poslednej dobe často také robím.):

Pridám obrázok zo Španielska, pravekú skalnú maľbu, na ktorej majú lovci asi najpodobnejšie luky:

Pre zaujímavosť, z lukov Severnej Ameriky boli asi najviac podobné keltským luky kmeňa Nez Perce (dvakrát prehnutý dizajn, ale často s menšími alebo väčšími náznakmi dopredu ohnutých koncov). Jeden veľmi podobný tomu z Glaubergu:

Ak keltské, aspoň lovecké (a neskôr gaelské a možno aj welšské taktiež bojové) luky a šípy boli naozaj také malé (len tých okolo 50 cm určitie nie, ale dajme tomu okolo 1 m minimum pre bojové, len na lov aj kratšie), ako to zatiaľ podľa dostupných informácií vyzerá, pravdepodobne Kelti tiež našli vhodný kompromis medzi rozmerom luku (asi hlavne vďaka jeho tvaru) a jeho ešte dostatočným výkonom a držali sa ho - aj im bola milšia malá praktická zbraň ako vysoký výkon veľkej ťažkej "palice". Aj v dnešnej dobe, keď už "civilizácia" rapídne zkokotnieva a nenecháva kameň na kameni, je tréning s takými zbraňami v teréne veľmi užitočný (takisto aj s oštepmi a prakmi - oštep hodíte jednou rukou a kamene sú zadarmo (kým náboje sa raz v lese minú). Toto treba pripomínať, veď vždy sa môže niečo prihodiť. A vzájomne sa veľmi vedia dopĺňať podľa situácie. Odporúčam vždy ako cítite únavu, bolesť alebo presýtenosť z jednej činnosti prejsť na určitý čas na druhú a tak dookola. Získate takmer nadprirodzené schopnosti, aké má v tejto podfukárskej a imidžovej dobe málokto - takmer každý deň sa smejem nad tzv. imidžovými vojnami, že akí slabosi ich vedú).

Stále premýšľam nad tým, že luky a lukostreľba Gaelov a napr. prériových Indiánov či niektorých afrických národov/kmeňov toho majú veľmi veľa spoločného. Ich dĺžka, tvary a ten opis vlastností gaelských lukov a šípov podľa Spenser-a, že luky sú slabo, "voľne" ohnuté, že šípy prenikajú do človeka alebo koňa "ukrutne" aj keď do diaľky sú strieľané "slabo", to ich hádže do jedného vreca :) V poslednej dobe, keď robím krátke luky, v mysli sa mi strieda predstava nejakého írskeho luku s prériovým, potom prériového s dvakrát prehnutým africkým...  Premýšľam, ak aspoň niektoré írske luky na severe boli z domáceho materiálu, že aké boli škaredé :), a možno že vôbec, ak mal výrobca čas a možnosti si vyberať. Mám na mysli, že čí ich luky boli také malé lebo také boli suroviny, alebo ich naozaj chceli také mať. Mám ale teraz pre voľné chvíle také dva krátke tisové konáre, jeden by ich vyhodil, ja nie. Pohrávam sa s nimi pomaly, trpezlivo, tvarujem ich, splošťujem, olejujem, ohrievam... polotovary mali 121 a 105 cm. Uvidím, po dokončení, ako sa budú správať v lesoch. A Chrony upresní. Jeden je už prakticky hotový, snažil som sa čo najlepšie využiť ten podradný materiál, ale tak, aby sa ešte nezlomil. Strieľa dobre. Sú to dobré experimenty, keď také malé luky vyrábam v európskom kontexte. Vychádzal som z toho, že skúsený gaelský a ešte predtým pevninský keltský lukár pravdepodobne poznal rôzne dizajny  tvarovaných lukov, či už priamo, z videnia alebo hoci len z gréckych, rímskych, či etruských umeleckých diel, alebo až priamo alebo nepriamo od iránskych kmeňov z východu (napr. Kotínski alebo Bójski lukári?). Ja som taktiež v podobnej pozícii, plus som veľmi ovplyvnený Severnou Amerikou. Preto som sa snažil vyrobiť luk tak, aby to podľa mňa pre daný kus dreva bola najlepšia voľba s mojimi znalosťami. Teda to nie je nejaký "keltský luk", ten asi nikdy neuvidíme, ak vôbec niečo také existovalo. Ale aspoň mierne pripomína skýtske luky:

Ten kus tisu pochádza z areálu "Bažantnice" pri Rozhanovciach, ktorú riadia poriadni kokoti, najkrajšie tisy boli porezané na najmenšie kúsky (a tú prijebanú strelnicu, čo tam majú vedľa za plotom v priekope, a terč pod lesnou cestou s rúrou pod ňou, tak to už fakt stojí rozum nad ich kokotstvom a prijebaneckou aroganciou). Je to taký parkový tis s veľkým obsahom beľového dreva, kvôli pevnosti ramien som ho tam nechal dosť. Skúšam ho skúšam, náťah sa zdá byť znesiteľný takých cca 45-50 cm, dáva šípom veľmi vysokú rýchlosť, vždy ma prekvapuje jeho zpakrukový dostrel, zatiaľ ho uskladňujem v suchu a keď už  bude rozhýbaný a nezlomený, s tu a tam nožom opäť oškriabaným bruchom, zmerám s Chrony-m.

Otvorená téma, pokračovanie...

Experimenty, tipy a nápady 4.

Marián Fajner © 2021
Create a free website with uCoz