Šípové hroty 2.

V tom staršom článku píšem, že kutím za studena sa tuľajkové hroty bezodpadovo ťažko vyrábajú, čo je vlastne pravda, ak mám na mysli viac-menej symetrické, typické tvary, ktoré pomaly vyrábam menej často. Stále ma viac a viac zaujímajú asymetrické a zvláštne, veľmi účelové tvary a výroba hrotov bez odpadu (kovový prach pri prípadnom brúsení nepočítam). Pre seba mám vytvorené špeciálne hroty, určené na spoľahlivé nanášanie väčšieho množstva jedu, no tie ukazovať nebudem (veď všetky hroty sa dajú otráviť). Hroty so stopkou nie je problém vyrobiť bezodpadovo z rôznych odrezkov. "Hraním" sa s nimi sa dajú predlžovať, rozširovať, kriviť do strán, vytvárať na nich ostrie, čepele. Nižšie ale popíšem dizajn tuľajkových hrotov z pásoviny, či plechu, ktorý sa mi zdá v týchto časoch (r. 2018-2019) najvýhodnejší čo sa týka rýchlosti výroby a praktičnosti (neskôr popíšem ešte ďalšie "bezodpadové dizajny"). Na obrázkoch nižšie vidno, ako to mám na mysli (pásovina je hrúbky 3 mm). Kompletný postup výroby som nenafotil, už som ho popisoval.

Samozrejme, z takých trojuholníkov sa dajú vyrobiť aj zdanlivo symetrické hroty, no trvá to dlhšie. A bez tŕňov je to samozrejme rýchlejšie, len s takým bruchatým ostrím, ale chcel som ukázať lepšiu verziu. Nabrúsiť sa dajú aj z dvoch strán, no potom sa hrot veľmi oslabí. Dokonca, ak sa trojuholníky dobre vyseknú a špička hrotu upraví kutím, napr. do "klinca", netreba ich ani brúsiť, neodrazia sa od nechráneného tela. Najvýhodnejšie je brúsiť hlavne zo strany sekania, z opačnej strany len zarovnať ostrie. Treba si vybrať vhodnú dĺžku odrezku na preseknutie alebo prepílenie. Hrot z príliš krátkeho a širokého odrezku bude mať veľmi kónickú a krátku tuľajku a nepatrnú čepeľ, kým z dlhých odrezkov vzniknú nádherné, ladné hroty, no už môžu byť veľmi ťažké a mäkké v priehybe, a taktiež je to plytvaním materiálu. Povrch čepele a hlavne tuľajky treba potom ohladiť, aby na hrote neboli veľké nerovnosti a výstupky, ktoré by zabránili hladkému prieniku hrotu do cieľa a pohybu v ňom, čo by mohlo veľmi znížiť priebojnosť. Ďalšie fotky:

Niekedy je problémom pri takýchto hrotoch vytvoriť dutinu v tuľajke v osi so špičkou hrotu, no to väčšinou nevadí, omnoho rýchlejšie je zrezať telo šípu vhodne šikmo, nasadiť tuľajku (s lepidlom vnútri ideálne) a mierne šípovým hrotom otáčať podľa potreby tam a späť, až je isté, že špička hrotu je v osi so šípom. Jeden spätný tŕň je najvýhodnejší, viaceré by už hrot v priehybe veľmi oslabili. Mal by sa vyseknúť rovnobežne s ostrím, aby zásek čím menej zasahoval do plochy čepele, aby ju neoslabil samozrejme, čiže by nemal byť zbytočne dlhý. Podobný hrot sa dá vytvoriť aj tak, ako som už dávnejšie spomínal, že prv sa vysekne dĺhy bočný tŕň, prakticky dlhší ako budúca tuľajka a až potom sa tvaruje tuľajka, no je to zložitejšie a je väčšia šanca, že sa hrot nevydarí. Ak je plech tenší a poddajnejší, je lepšie v čepeli pre spevnenie vytvarovať dutinu sekáčom, minimálne okolo miesta, kde siaha výsek spätného tŕňa, aby mal hrot zboku tvar akoby "čepele" injekčnej ihly. Ostrie čepele by malo byť šikmo v súlade s rotáciou šípu, na zvýšenie jeho priebojnosti:

Ideálne je ich taktiež nabrúsiť len z jednej plochy čepele, ako to spomína Ashby, taktiež v súlade s rotáciou, aby sa do mäsa hladko špirálovito zarezávali (vrchný šíp rotuje doprava, spodný doľava). Konkrétne tieto dva hroty sú trochu slabé blízko špičky, nemal som na mojej improvizovanej nákove vhodný výrez alebo dutinu na jemnejšie spracovanie. Nasadenie tuľajky na prúty sa dá riešiť aj inak, ako to je na obrázkoch, kde je tzv. "rozťahovacia" metóda - takýto hrot šípu s tuľajkou zvinutou z nie príliš pevného materiálu sa pri náraze na pevný materiál, napr. kosť, roztvára v tuľajke pohybom/zotrvačnosťou prútu, čo vlastne môže znížiť priebojnosť, ak má šíp možnosť putovať ďalej, no taktiež zvyšuje ranivosť a roztvorená tuľajka v tele čiastočne nahrádza spätné tŕne. Ak ide o maximálnu priebojnosť, napr. šípov strieľaných zo slabšieho luku, tam je lepšie koniec tuľajky trošku zbrúsiť, aby sa vytvorila rovnomerná plocha a prút na konci potom orezať schodovito, aby plocha tuľajky dosadla na schod. Samozrejme, ani takýto šíp nevydrží hocaký náraz, ba dokonca sa môže stať, že sa z kraja šípu budú odštiepovať triesky, ktoré ešte viac znížia priebojnosť, než v prípade rozťahovacej tuľajky. A je logické, že takýto spôsob upevnenia je slabý pri bočnom náraze, hrot sa na mieste nasadenia na prút ľahko odlomí.

Ďalšie hroty som vyšpekuloval ako vôbec najlacnejšie a najľahšie vyrobiteľné hroty strednej triedy z pre mňa dostupného materiálu, hrubých oceľových drôtov, aké som už použil pri výrobe afrických hrotov, no tieto hroty sú inšpirované typickými európskymi bronzovými šipkami s jedným spätným tŕňom, nemajúce nevýhody tých "afrických". Myslím, že je to ideálny dizajn, skvelý kompromis pre určité účely. Chcel som vypiplať čím menšie a ľahšie hroty, ako boli dizajnované aj tie bronzové, len aby splnili účel bez zbytočného plytvania materiálom, časom a energiou. Ešte sa rozpíšem viac. Myslím, že dobre vidno ich logiku:

Tieto hroty sú určené primárne na šípy na lov malých zvierat, ktorých miznutie, respektíve nájdené zvyšky nevyvolávajú nejaké podozrenia (bažant, zajac...) a takisto na ľudí (pôvodný bronzový dizajn bol hlavne určený proti nim), strieľané z improvizovaných lukov vyrobených zo surového dreva, teda s nie vždy vysokými energiami. Spätný tŕň vyseknutý pri čepeli oslabuje už aj tak tenkú čepeľ, preto je vždy lepšie ho umiestniť na konci hrotu. Stredná, viac-menej valcovitá časť umožňuje hladký prechod od čepele po omotávku tela šípu, no dá sa na nej umiestniť aj toxická látka. Ako vyzerajú hroty už vložené do zárezov v pajazmínových prútoch:

Hrot vľavo nemá spätný tŕň, na takých je lepšie spraviť tú "skrutkovačovú" stopku pod pazuchami čepele, pre vyššiu priebojnosť (keďže tvar hrotu prechádza do tela šípu po oceli, nie dreve). So spätným tŕňom je to samozrejme naopak, no pri malej zveri menšia priebojnosť nevadí a ešte by sa aj zväčšila ranivosť hrotu, skôr sa ten nedostatok prejaví až pri prenikaní hrotu cez textil, hrubú kožu, masívny hrudný kôš, plech... Tie spätné tŕne znižujú šancu, aby malé rýchle zviera uniklo po zásahu príliš ďaleko do hustej trávy alebo kríkov, kým padne. A pre tých, čo nevedia ktoré bronzové hroty ma inšpirovali, tu je niekoľko príkladov:  1., 2., 3. A tu sú už hroty pripevnené a po testoch pevnosti spojenia:

Boli pripevnené metódou vareného/pečeného vrstveného PVAc lepidla, čo je veľmi odolný, prístupný a lacný, no málo známy spôsob - hroty si prilepíte a miesto niečim obtočíte ako chcete, potom opäť nanesiete nejaké lacné PVAc lepidlo bežné v domácnostiach, zohrejete nad plameňom až vrstva lepidla začne vrieť a peniť, a až sa aj prípadne piecť do hneda, necháte pár sekúnd chladnúť, až chladnúce bubliny začnú pľasnúť, potom miesto okolo stopky vyšúľate medzi prstami do hladka, počkáte kým vychladne a aspoň čiastočne vyschne, nanesiete ďalšiu vrstvu lepidla a opakujete. Hroty hore sú pripevnené tromi vrstvami pečeného lepidla. Metóda poskytuje veľmi tvrdý a odolný spoj, je to niečo ako glazúra (alebo glazúrová tuľajka :). Šípy boli strieľané z loveckých laminátových lukov (poskytujúcich kinetické energie medzi 45 a 60 joulami) do tvrdej zeminy ušľapanej lesnou zverou a prerastenej koreňmi agátov, plus boli v nej malé kamienky. Ani po desiatkach zásahov a vrazeniach do koreňov (a potom násilného vyťahovania šípov), či nárazov do kamienkov, sa žiadny hrot nezačal v lôžku pohybovať, neskrivil sa a ani nenastalo štiepenie prútov. Po niekoľkých mesiacoch testovania sme dosiahli aspoň skrivenie niektorých hrotov, keďže sú z mäkkej ocele, no ani jediné zlomenie/rozštiepenie prútu v lôžku! Je to skvelá metóda. Takéto hroty, ale bez spätných tŕňov (a s plochou stopkou v pravom uhle k čepeli hrotu, ako sme to už spomenuli) sú skvelé univerzálne hroty na všetko, tie som začal vyrábať vo veľkom množstve. V improvizovaných podmienkach je omnoho jednoduchšie vyrobiť hrot z drôtu, ako z pásoviny. V lesoch alebo pri nich sa drôty akurátnej hrúbky často vyskytujú vo veľkom množstve - v starých, rozpadajúcich sa betónových elektrických stĺpoch alebo plotoch, ako sme to už inde spomínali, a v betónových paneloch na poľných alebo lesných cestách, ktoré po čase praskajú a začnú z nich drôty vytŕčať a potom sa dajú odtiaľ ľahko vylamovať. Na fotke nižšie sú dva takéto hroty na šípoch, s dizajnom ideálnym pre moje potreby:

Najdôležitejšie pri nich sú tieto veci: stopka približne v pravom uhle s čepeľou, spodná časť stopky má mať plochu (na zníženie šance rozštiepenia prútu), okraje čepele tenké, no predná časť hrotu masívna a stredové rebro. Dá sa s nimi dobre trénovať na rôznych, tvrdých terčových materiáloch bez nejakého väčšieho poškodenia, čiže sú prakticky vždy pripravené (nemám rád šípy separované do terča a na zvyčajné použitie). Na obrázkoch vidno, že ovinutie prešlo už na kužeľ hrotu, to pri zásahu mäkkého cieľa vôbec nevadí (koža, textil...), len pri prenikaní drevom, plechom, kosťou sa šíp môže prudko zbrzdiť "odlupovaním" sa omotávky a jej hromadením sa za hrotom. Teda dá sa to obísť omotaním stopky hrotu ešte pod miestom, kde sa kužeľ a stopka stretávajú alebo vykutím/vybrúsením "schodu" pod kužeľom, ktorý ochráni omotávku, ale aj drevené telo šípu pred nárazom a odtláča materiál cieľa ponad omotávku, no tieto metódy môžu ešte viac oslabiť hrot v ohybe, ak je vykutý už z pomerne tenkého drôtu. Vedieť vyrobiť šípové hroty, šípy a luky v primitívnych podmienkach z dostupného materiálu je jedna z najlepších investícií do budúcnosti (spolu s telom prispôsobeným dlhodobým tréningom nie na ťukanie do klávesnice alebo na hranie sa s mobilom, ale na streľbu z kratších, no silných lukov). To platí samozrejme aj pre ostatné improvizované zbrane, nie len mechanické, tiché a chladné, ale aj tie, ktoré dokážu spôsobiť vysokú deštrukciu v zlomku sekundy a taktiež chemické/biologické izolované z prírody (radím medzi ne aj psychoaktívne látky vyvolávajúce napr. totálnu zúrivosť, nadľudskú silu alebo absenciu strachu v ozbrojenom konflikte). Tá komplexná ničota, ktorú tak kapitalizmus tlačí do hláv ľuďom, vytvára zámerne bytosti závislé od systému, ktoré väčšinou nie sú schopné existovať bez neho, preto ho poháňajú a pre ešte viac svojich výhod/svoje väčšie pohodlie chcú, aby všetci ho poháňali. Až keď sa niečo pokazí v iluzórnom svete v ktorom dnes žije väčšina ľudí, príde na rad poznanie, že ak im dochádza vzduch, voda, jedlo, teplo, tak fantasy román im kyslík do pľúc nedodá, z mobilného telefónu nezačne striekať pitná voda, modlením si z neba nevymodlia pečené holuby a futbalová lopta im nevyhreje byt v mrazivých mesiacoch. Inakosť je skvelá, ale samozrejme, nie tá neškodná, ktorú kapitalizmus selektívne propaguje na svoju obhajobu. Pravá inakosť, dalo by sa povedať, je spojená neviditeľnou pavučinou so starovekým heslom "poľnohospodárstvo a vojna", je  spojená s realitou. Kto už má otvorené oči, je iný, sluhovia kapitalizmu to nemajú radi - nie až tak pre ich neužitočnosť pre systém, ako pre ich nepredvídateľnosť - sluhovia chcú mať pocit bezpečia a stability, a skutočná inakosť im ho veľmi narúša. Nechcú mať niekoho v blízkosti, kto nie je na ich lodi, koho neovládajú, nepoznajú jeho myšlienky, so schopnosťami, ktoré oni nemajú a ktoré pre ich blaho neprinášajú nič, ba naopak, môžu ich blaho zmenšiť (napr. je známe, že priemerný trtko nie je preto proti drogám, že môžu spôsobiť ich užívateľom poškodenie zdravia, ale preto, že drogy spôsobujú NEPREDVÍDATEĽNOSŤ - je to obyčajný strach z neznáma v ich uhladenom virtuálnom svete, no a každý strach je strachom zo smrti).

Takéto hroty je najlepšie testovať tak, že sa šíp s takýmto hrotom vystrelí do brucha vyhliadnutého, mizerného, ojebávačského hajzlíckeho malomeštiaka (ideálne tlstého alebo podobného a bonusom je, ak je to dáky inžinierko alebo profesorko kokotstva (podľa N. Taleb-a je to "intellectual yet idiot" XD), viete, to sú také bravčové hlavy veľmi kompatibilné s formaldehydom alebo aj s liehom, ten je lacnejší, ale hoci aj kyselina octová pomôže. Dobre očistená lebka sa zas robí väčšími mraveniskami mravca lesného, ale sú aj iné návody a recepty. Nie, nie, nepriateľ nie je ten za hranicami, on je tu a poznáme ho), no pri menšom, slabšom náťahu luku, aby šíp nevyšiel vzadu (toto nie je jeho účelom) a taktiež aby sa náhodou nezabodol príliš hlboko do chrbtice, potom treba chytiť šíp a pohybovať ním hore, dolu, krúťiť ním, trhať, pričom sa treba pozerať do tváre malomeštiaka a keď sa hrot šípu oddelí, opakovať od začiatku. Na lepenie takýchto hrotov k šípu je vhodné vo vode pomaly rozpustné lepidlo, aby obeť mala aspoň chvíľu radosť z pohybu drevenej tyčky a potom nech si už banda hľadá oceľ vnútri. Samozrejme pri love zveri, hlavne ak šíp nie je otrávený, sa použije "plný" náťah, kde dve diery nie len že nevadia, ale sú aj vítané, ak nastanú. Toto som myslel ako návod, nie ako srandu, tak ako všetko, čo tu píšem. Keď som už pri ľudských terčoch, musím pripomenúť metódu tréningu, ktorú vždy používam, lebo stále zisťujem, že mnohí trénujú s lukom a inými zbraňami z môjho pohľadu zle. V mojom tréningu ide v prvom rade o vizualizáciu, maximálne živú, ako to je len možné, nepriateľa alebo lovenej zveri, do hociakého terča strieľam. Skvelé je si trénovať prikrádanie sa a krytie sa, pózovanie je pičovina, aj preto nemám rád ten hype okolo anglických lukostrelcov a lukov. Musíte si predstavovať človeka alebo ľudí, ktorých najviac nenávidíte a musíte chcieť ich zabiť prvou ranou. Alebo ak ide o vizualizovaný lov, tak si prestavujte, že ste nesmierne hladný (ak v tej chvíli nie ste) a že taktiež musíte napr. toho jeleňa trafiť dokonale a veľkou silou (ak používate krátke, slabšie nespevnené luky a dlhšie šípy, je väčšia šanca, že ich pri tomto tréningu zlomíte), lebo inak umriete hladom. Treba si cibriť, vybičovať svoju agresivitu do maxima. Treba hľadať metódy, psychologické triky a taktiež rastliny (mám na mysli DROGY! :D Ale také, aby neovplyvnili vnímanie reality!), ktoré z vás v boji alebo pri love vytiahnu na povrch mocnú atavistickú bytosť potláčanú vo vašom vnútri. Vtedy aj svaly fungujú obrovským výkonom. Keď ide o prežitie, nejaká smiešna civilizovanosť je keby len na prd, ale je aj nebezpečnou brzdou, myšlienkovou pascou, aj smrteľnou (súčasná rozvíjajúca sa totalita, myšlienková totalita, je podobná kurva, vytvára v slabých ľuďoch neviditeľné mantinely, za ktoré ich myslenie nie je schopné preniknúť, no hubu majú plnú slobody, no pre nich je sloboda zopár škatuliek, ktoré v ich živote vytvárajú pocit pohody, luxusu, bezpečia. Od takých sa treba držať čím ďalej, svojou dôverou v stabilitu systému extrémne priťahujú nešťastie. Človek so slobodnou mysľou ich ale našťastie ľahko rozozná).

Najbližšia, najrýchlejšie vyrobiteľná improvizovaná náhrada luku a šípov?

Mám na mysli najrýchlejšie vyrobiteľnú zbraň, s čím podobnejšou balistikou a presnosťou (na typické lovné vzdialenosti!), ak v horách prídete o luk a po ruke nie je vhodný materiál na jeho výrobu, alebo na to nie je čas. Takže si to zhrňme, svätá trojica diaľkových zbraní (pre mňa!) je luk, prak a oštep (vrhaný rôznymi spôsobmi). O luk sme prišli. Prak je fantastická zbraň: dajú sa ním vrhať kamene nájdené po ceste na zemi, v potoku, čiže strelivo netreba vyrábať, maximálne len separovať a/alebo upravovať (napr. hlinou). Prak je pomerne ľahko vyrobiteľný (v lesoch to ale taktiež také jednoduché nemusí byť, ak si nechcete napr. zničiť časť svojej výbavy) a je malý, ľahký. Vždy ho treba mať pri sebe, ale radšej aj niekoľko, vo vrecku nohavíc, v batohu. Prak dokáže dať kameňom rýchlosti podobné rýchlostiam šípov, no jeho veľkým problémom je presnosť a priebojnosť kameňov, tie sú skôr lámače rebier a rozbíjače lebiek. Vlastne presnosť je problémom vrhača a zvolených projektilov, ak sú to pozbierané, neupravované kamene. Tie majú tendenciu lietať rôznymi smermi, ak nemajú hladký, rovnomerný povrch a dostatočnú symetriu, a ešte aj za letu môžu chaoticky meniť dráhu. Hlavne nerovnosti na praku, napr. veľké uzly, záhyby, otvory môžu dať hranatým kameňom veľmi neželaný smer. Ako sa medzi prakovníkmi v našej neo-luddistickej subkultúre hovorí: "Krivý kameň krivo letí". Samozrejme, človek môže mať pri sebe nejaké napr. olovené odlievané strely alebo väčšie ložiskové gule, no tie však v lese nerastú keď dôjdu a sú ťažké. Lenže aby niekto aj s dokonalým projektilom niečo menšie efektívne trafil, na to treba obrovské množstvo tréningu, prakticky od detstva (dobre, dobre, nie vždy. Mne sa už dosť dobre darí po pár rokoch tréningu, lenže som typ, ktorý v detstve prak nepoužíval, len luk a občas oštep, čo bola chyba, pravdepodobne nikdy nedosiahnem zručnosti ľudí, ktorí používali prak od detstva). No a priebojnosťou samozrejme strely vrhané priemerným súčasným vrhačom ani zďaleka nemôžu konkurovať šípom alebo oštepom vypúšťaným podpriemerným strelcom/vrhačom. Prak s kameňmi je pre priemerného vrhača použiteľný primárne ako zbraň proti skupinovým cieľom, či sú to ľudia alebo napr. kŕdeľ vtákov. Na menšie vtáky, či už v kŕdli alebo jednotlivé a na menšie cicavce je najspoľahlivejšie použiť hrsť menších kameňov (množstvo a veľkosť podľa cieľa), teda aj "košík" praku by mal byť dostatočne veľký. Nevýhodou praku je taktiež potrebný priestor - je absolútne nepoužiteľný v kroví, hustých korunách stromov, či inom hustom poraste. Prakom sa ale dajú na otvorenom teréne vrhať aj malé, ťažké krátke šípy, ktoré budú mať vysokú priebojnosť, no samozrejme tie vám tiež v lese nenarastú a presnosť bude taktiež problém (ak nesúhlasíte s tým, čo píšem, kľudne mi napíšte alebo povedzte).

Priemerný primitivista povie: "Ale veď najväčším konkurentom luku je atlatl/woomera". Lenže mne teraz ide o rýchlosť výroby s minimom materiálu/náradia, keď som mal iba luk a práve som oň prišiel (alebo o šípy). A možno ešte vo vrecku prak (a nejaké ostré náradie považujem za samozrejmosť), no s kameňmi vôkol žiadnymi alebo na hovno, so zverou v teréne nepodporujúcom lov prakom. Oštepy k propulzoru zo surových, čersvých prútov sú problematické - zlá kombinácia vysokej hmotnosti s mäkkosťou/veľkým priehybom. Teda ak nemáte pri sebe hotový vrhač a k nemu vyladené oštepy, výroba oštepov môže byť dosť problematická a zdĺhavá. Kým aký-taký vrhač sa dá vysekať/vyrezať z konára za pár sekúnd, oštepy k nemu... Stabilizované ťažkým hrotom, ak už samotný prút je ťažký a mäkký? Vysušiť ich - čas. Alebo stabilizovať operením, no na to opäť treba materiál a čas, no stále môžu predcházajúce problémy zostať. Testoval som len surovú liesku, svíb a bazu, pričom len bazové prúty boli ako-tak použiteľné s ľahkými hrotmi a "foreshaftom" samozrejme. No hľadanie prútov s vhodným priehybom/spinom a kompletizácia oštepov, no tak to je čas. Teraz nechcem nikoho od ničoho odrádzať, treba skúšať, experimentovať a trénovať až do smrti. Zatiaľ nie som expertom na vrhač kombinovaný s projektilmi zo surových prútov. Kľudne mi poraďte, ak nesúhlasíte s vyššie napísaným, možno som niečo robil kompletne zle. Kľudne mi aj vynadajte :).

Samotný oštep - svätá to vec. Mnohí ho podceňujú, lebo ním nevedia narábať. Možno párkrát skúsili vrhnúť, zle, tak naň zanevreli. Najväčšou chybou je vrhať palicu s hladkým povrchom (hladký povrch je použiteľný až pri veľmi ťažkých oštepoch a najlepšie pri vrhaní zhora. Ale tie niekedy ani netreba vrhať, zviera môžu zabiť i voľným pádom a pribodnúť ho k zemi) a ešte k tomu celou dlaňou. Oštep sa vrhá buď ukazovákom a palcom alebo ukazovákom a prostredníkom, alebo najlepšie len ukazovákom (v prípade potreby sa dá nahradiť menejcenným prostredníkom... alebo ako vám to vyhovuje). No sú k tomu potrebné nepatrné "pomôcky". Najdôležitejším miestom na oštepe (ak nepočítam hrot) je miesto okolo 5-7 cm za ťažiskom (pre moju ruku!). Tam musí byť "krúžok" alebo výstupky pre palec a ukazovák, prípadne aj pre dodatočnú šnúru. Či je to prirodzená nerovnosť prútu, suky a podobne, či vysekaná, vyrezaná vyvýšenina, či omotávka zo špagátu, či z rastlinných vláken napustených horúcou živicou... Počíta sa hocičo dostatočne vysoké/hlboké/hranaté, do čoho sa môže palec a ukazovák opierať čím dlhšiu dobu počas vrhu. Toto je základná verzia pre rýchle vysokoúčinné vrhanie. A ani vyvolať rýchlu rotáciu oštepu ukazovákom už týmto spôsobom nie je problém. Takto vrhaný oštep vôbec nemusí mať nejaký priehyb, dá sa ľahko vycítiť správny vrh aj s tuhými krátkymi palicami (pred mnohými rokmi, keď ešte neexistoval internet a kým som lapil tenisový lakeť, áno, z vrhania oštepov, boli mojimi obľúbenými oštepmi cca 130 cm dlhé svíbové oštepy absolútne bez flexu (vtedy som netušil, že aj oštepy by mali mať flex, čo je moja obrovská výhoda, keďže som sa naučil vrhať aj takéto oštepy "oknovým" štýlom, podobne ako šípy zo silných lukov), vážiace okolo 600-800 gramov (hej, hej, som chcel testovať tie športové hmotnosti) s krúžkom zo špagátu napusteným lepidlom. No tie zbrane s úzkymi, oceľovými tuľajkovými hrotmi boli v kombinácii s mojou brutálne silnou rukou smrtiace priebojné vecičky. Nepochybujem, že by s dobre nabrúseným hrotom ľahko prešli skrz ľudské alebo jelenie telo, ak by zasiahli priamo hrudný kôš). Do diaľky, z miesta bez rozbehu, podľa pocitu takmer polovičnou silou než pri priamom hode (pri čím väčšom uhle hádžete, tým menej energie ruky prevezme oštep), som ich vrhal na vzdialenosť okolo 40 metrov, bez šnúry, čo je bežná vzdialenosť pri statickom vrhaní priemerným vrhačom. To bolo pri uhle o niečo menšom ako 45 stupňov (optimum je niekde okolo 32-36°). Čiže dajme tomu, že mali rýchlosť okolo 20 m/s, teda ich energie boli pri slabom hode do diaľky už okolo 120 - 160 Joulov, takže pri priamom hode mohli mať až cca 200 - 300 Joulov, no to som bol vtedy trénovaný ako Pro, kým som si na určitý čas nedosral kĺb (samozrejme, tréning bez dokonalej vizualizácie nepriateľa alebo lovenej zveri v mojom prípade neexistoval). Podobná verzia oštepu je napr. na boku vrazený malý klinec v spomínanej vzdialenosti od ťažiska, vrhá sa prakticky len ukazovákom a rotácia môže byť ešte rýchlejšia. No to je ešte nič. Ďalšie vylepšenie je omotať si špagát s uzlom na konci okolo dlane, potom okolo troch či dvoch (prostredník a ukazovák) prstov, alebo len okolo prstov ale tak, aby uzol bol za krúžkom preložený napnutou šnúrou, cca niečo pod 1,5 závitu až o niečo viac (čím má oštep väčší priehyb, tým viac závitov sa môže použiť). Ukazovák aj palec sú zachytené na krúžku a šnúra je napnutá, ak nie je, vrh bude menej účinný a môžete si dosierať ruku, ak chcete vrhnúť ťažký oštep. Toto je vhodná metóda na vrhanie ťažších, hoci aj kratších oštepov s malým priehybom alebo bez, na menšie vzdialenosti, napr. zo stromu na veľkú zver. Avšak vrhanie ťažkých oštepov z celej sily je pre začiatočníkov nie len dosieranie šliach a úponov v ruke, ale aj prietržová záležitosť. Vždy treba trénovať len tak, aby celý proces bol ešte príjemný, ak už nemáte dobrý pocit, prestať na určitý čas, aj počas regenerácie, nečinnosti sa človek vnútri zdokonaľuje. Pre vrhanie na väčšie vzdialenosti je ale najlepšie nájsť ľahšie prúty (minimum, ešte bez hrotov, tak okolo 200 g, ale radšej viac, ruka je veľmi neúčinný stroj - čím ľahšie predmety vrháte, tým prudšie klesá ich energia, keďže ich rýchlosť rastie nepatrne, ale to platí samozrejme smerom k vysokým hmotnostiam v obmedzenom rozsahu) s dostatočnou mäkkosťou/priehybom a šnúru obtáčať okolo nerovnosti ešte vo väčšej vzdialenosti za ťažiskom - čím je oštep dlhší a ohybnejší (respektíve čím je na koncoch ťažší), tým ďalej sa dá omotávka umiestniť aj s viacerými závitmi a tým viac energie preberie z ruky, môže letieť a rotovať ešte rýchlejšie a je presnejší, no pri prekročení určitej vzdialenosti šnúry od ťažiska pri danej tuhosti prútu už šnúra vrh destabilizuje (stiahne zadnú časť k zemi a oštep potom "plachtí", no v skutočnosti sa dá po chvíli experimentovania dospieť k veľmi zaujímavým spôsobom vrhania, ak už vlastnosti svojho oštepu dôverne poznáte, pri ktorých sa negatívne, no protichodné sily vynulujú a oštep letí nádherne rovno. Napr. som prišiel aj na spôsob vrhania hoci aj krátkych tuhých oštepov "naplocho" - pred hodom sa držia prakticky kolmo k zemi, no vyletia rovno a majú veľmi vysokú rýchlosť. Veľmi to pripomína vrhanie prakom). U mňa sa optimum pohybuje okolo 10-25 cm za ťažiskom, pri neupravovaných prútoch s dĺžkou od cca mojej výšky vyššie (hrubšia časť vpredu samozrejme, no lepšie je trochu s palicami poexperimentovať, ako letia - proti vetru, po vetre, chvostom dopredu, aby ste poznali napr. aj ich slabiny alebo hoci skryté prekvapujúce výhody ). Vrhá sa najlepšie už len ukazovákom (presnejšie, jeho koncom), aj keď to znie zvláštne, ten vloží najväčšiu silu a presnosť do vrhu. Pri mojej technike a sile je vzdialenosť "priameho" vrhu na cieľ medzi 20 a 30 m. Ak sa šnúra vo forme slučky pripevní napevno za ťažiskom (ja to volám "Írsky spôsob", pretože prvýkrát som ho videl na obrázku nižšie), sila vrhu sa dá ešte zvýšiť, no zväčša s menšou presnosťou, no mne osobne táto metóda strašne ničí ruku keď nadmerne trénujem (vrhám ukazovákom a prostredníkom, no problémom je, že vrhám veľmi tuhé a asi aj ťažké oštepy. Tento spôsob vyžaduje veľmi mäkké oštepy, mäkkšie ako pri obtáčacej metóde, pretože tam sa šnúra sama uvoľní vo vhodnej chvíli, no pri pevnom uchytení majú prsty tendenciu ťahať oštep k zemi, takže takýto narýchlo urobený oštep musíte vypúšťať ešte nad hlavou, pokiaľ nie je dobre vyladený, je tuhý), aj keď mám šnúru pri vrhu vždy napnutú, no ja mám prsty na pravom boku oštepu (niekedy som vrhal tenšie oštepy aj tak, že bol umiestnený medzi ukazovákom a prostredníkom). Stará kresba zobrazujúca Íra s takýmto oštepom (štylizácia, v takejto forme by bol príliš hrubý alebo krátky, respektíve použiteľný len na menšiu vzdialenosť):

Aspoň zo začiatku odporúčam vrhať ukazovákom a prostredníkom, až po čase prejsť na ukazovák kto chce. Ale veď kto to vyskúša veľkou silou hneď ukazovákom, možno si bude dlho liečiť ruku. Myslím si, že sa takto nevrhalo celou silou (ešte uvidím, keď získam viac skúseností), hlavne keď pri väčších silách klesá presnosť. Starý anglický popis uvádza, že Íri vrhali svoje "darts" ladne alebo ľahko (ďaleko a veľmi presne, aj keď vraj tie narobili viac hluku ako škody, hlavne na koňoch, čo mohla, ale nemusela byť pravda, teda ak na Angličanov vrhali oštepy z veľkej diaľky, nedali sa vrhúť ani zďaleka tak silno, ako z menších vzdialeností pri menších uhloch) - no a práve keď sa snažím hodiť oštep na cieľ, vytvára to pocit takého ladného pohybu, keď už z celej sily tak nie. Ale v skutočnosti je sila hodu takýmto spôsobom aj pri "slabšej" sile vrhu značne väčšia, ako len voľne rukou z celej sily. Na nejakom fóre niekto písal, že keďže podľa iného starého popisu oštepy Írov lietali hlučno, museli mať nejaký druh letiek, no ja si myslím, že ten hluk robila pri pomerne vysokej rýchlosti (pri rýchlostiach aj nad 30 m/s) vibrujúca šnúra - kto skúšal, vie, je to takmer ako svištiace šípy (nedávno som trénoval v hustej vysokej tráve, za cieľ som si vybral staré hrubé steblá paliny a aj keď mali oštepy len tupé kónické hroty, ohybné steblá som bol schopný "prestreliť", ako šípmi z luku. Ale oštepy vážili len okolo 150 gramov. Ich rýchlosť som odhadoval na medzi 30 a 40 m/s. Zmieriam potom rýchlosti mojich oštepov, veľkým papierovým pásmom a kamerou). Takisto sa šnúra podľa mňa neobtáčala, aj keď mnohí tvrdia že hej - pevne pripevnená šnúra pôsobí proti rotácii, snaží sa ju zastaviť, pričom sa pri tom stráca energia. Oštep väčšinou prestane rotovať po pár metroch letu. Takéto oštepy musia mať naozaj dobrý flex, aby sa dali hádzať presne a hoci aj z celej sily nie nad hlavou, a aby neplachtili. To bolo riešené aj tak, ako aj dedukovať z kresby (aj z ďalšej, len ju neviem nájsť), že sa oštep ku koncu rozširoval, teda akoby mal na konci závažie, čím sa zlepšil flex pri akceptovateľnej dĺžke a hrúbke oštepu, a keďže ťažisko sa posunulo aj viac dozadu, dalo sa oštepom presnejšie pred hodom zamieriť a ak bol používaný aj ako kopija, ľahšie a účinnejšie sa ním narábalo. Ten rozšírený koniec mohol čiastočne stabilizovať oštep za letu, pokiaľ hrot nebol veľmi široký, dlhý a ľahký (hlavne ak bol koniec vydlabaný, no to opäť pôsobilo proti prechádzajúcim výhodám), no stabilitu zaisťovala skôr šnúra za ťažiskom ako ju oštep ťahal vzduchom. No pri vrhoch na menšie vzdialenosti (menej ako 20 m) vôbec nemusí mať oštep nejakú stabilitu, respektíve ťažisko vpredu - po troške cviku sa dajú napr. prúty bez hrotu alebo s ľahkým hrotom vrhať opačne, s tenším ľahkým koncom vpredu, teda s ťažiskom príliš vzadu (írske oštepy boli popisované ako so šnúrov v strede, čiže mali ťažisko stále viac vpredu. Nemyslím si, ako to niekto píše, že šnúra bola v ťažisku a oštep sa držal pred ťažiskom - ak hádžete na cieľ, je to nepraktická blbosť ), odpor vzduch ich začne viditeľne otáčať až po určitej vzdialenosti, čiže aj to sa dá, len predná časť oštepu potom môže byť veľmi mäkká, ohybná, pri náraze na cieľ nemusí mať želanú priebojnosť alebo sa aj zlomí.

Skúsenejší vedia že píšem o starodávnych vylepšovákoch oštepov typu "amentum" alebo "ankyle". Oštep s nimi je prakticky za niekoľko sekúnd vyrobiteľná zbraň, kde vysoká hmotnosť a zároveň nízka tuhosť čerstvo zrezaných prútov s malým priemerom (u mňa s typickým priemerom v strede okolo 15-20 mm) nie len že nevadí, na rozdiel od použitia s atlatlom, ale je aj výhodná. Na tieto oštepy sú dobre využiteľné aj väčšie šípové hroty, ktoré v kombinácii s vysokým prierezovým zaťažením prútu garantujú vysokú priebojnosť, napr. ako tieto, narýchlo vykuté z 3 mm hrubej pásoviny, ktoré vážia takmer 50 g, majú dĺžku niečo cez 13 cm a šírku čepele cca 20 mm (teda ak ich dáte napr. len na cca 200 gramové palice a hod by bol aj menej vydarený s rýchlosťami oštepu len okolo 20-25 m/s, už by ste mali energie takmer 50-78 J, čo sú už samozrejme energie šípov vystrelených z lepších lukov):

Hrot úplne vpravo má už vrazený kus liesky po testoch priebojnosti. Dobre vidno, do akej miery sa tuľajka roztiahne pri okamžitom zastavení oštepu na tvrdom materiáli, konkrétne v tomto prípade to bol oceľový plech zahrabaný pod vrstvou iného materiálu, čo je vždy dobré otestovať, aby ste videli, že ako v najhoršom prípade bude tuľajka prenikať cez otvor vyrezaný v cieli čepeľou hrotu (v tomto prípade sa roztiahla z cca 13 mm na 16 mm, čo je ešte veľmi dobré, ak berieme v úvahu hĺbku, v akej sa v telách ľudí a zvierat nachádzajú hrubé kosti, primárne chrbtica). Je dobré mať v batohu náhradné šípové hroty a taktiež malý oštepový hrot (radšej viacero) alebo mať pri sebe aj nôž s tuľajkovou rukoväťou. Nezavadzajú, nevytŕčajú, no raz-dva z nich vyrobíte v lese zbraň, aj keď do lesa vkročíte s prázdnymi rukami. Toto je ďalšia skvelá vec - nenápadnosť. Mať pri sebe už hotový luk je dosť nápadné, preto čím ďalej tým viac preferujem mať pri sebe len šípy a luk si urobiť až na mieste, kde budem aspoň chvíľu táboriť, alebo ak nie luk, hlavne ak nemám hotové šípy, tak aspoň oštep(y). To taktiež dobre trénuje a vylepšuje moje zručnosti (všimli ste si, že v Rusku práve povoľujú lov lukom (r. 2019)? Je jasné, že všetkým by sa neušiel AK, ak by v budúcnosti došlo na území Ruska k nejakému konfliktu alebo hoci nutnosti prežívania po nejakej katastrofe, takže treba si trénovať zručnosti ľudu aj takýmto spôsom. Každý, kto vníma stále zreteľnejšie a zreteľnejšie prejavy prichádzajúceho Veľkého Kolapsu, sa pripravuje ako vie).

Príklad veľkostí oštepových hrotov, spodný je skôr na ťažkú hrubú násadu (hoci z neforemného buku, hrabu ale aj ihličnanov, keďže tuľajka je dostatočne široká) a vrhanie zhora, napr. zo stromu, hotový oštep potom môže vážiť aj niekoľko kg a zabíja aj voľným pádom. Vrchný hrot je použiteľný skôr na ľahšie tenšie prúty (u nás hlavne z liesky, svíbu, jarabiny...) a vrhanie pred seba ale aj nahor na "rovine", hotový oštep môže vážiť max. niekoľko 100 g, zväčša do 500 g. Ale aj ten menší hrot sa dá samozrejme použiť na ťažký oštep, len musí mať na násade dobre zrezaný, dlhý kónický prechod od tuľajky, aby oštep do cieľa ľahko vnikal, ak je násada širšia ako tuľajka, to platí samozrejme vždy.

Ďalšie fotky s hrotmi nasadenými na palice. Vrchné dva sú ľahšie lieskové oštepy vrhané šnúrou. Ideálny priemer násady je od niečo tenšieho až po niečo širší ako je priemer tuľajky. Za tuľajkou treba samozrejme drevo vždy zrezať tak, ak je širšie, aby nebránilo prenikaniu oštepu do cieľa. Tretí ťažký oštep je určený na vrhanie zhora, hoci bez šnúry, násada je z bazy, kde širší stržeň nevadí pri tak širokej tuľajke:

Na ťažký oštep vrhaný zo stromu sa samozrejme dajú použiť aj menšie hroty s tenšou tuľajkou, len tú hrubú ťažkú násadu treba dobre zrezať aspoň na odhadnutom rozsahu dostatočnej hĺbky prieniku oštepu do cieľa (hrot je opäť na palici z bazy, ktorá mala veľmi tenký stržeň):

Nižšie sú fotky pre lepšie pochopenie, ako vrhám oštepy. Najprv pre tuhšie, ťažšie oštepy, potom pre ľahšie s lepším flexom. Prvá metóda, kde sa ukazovák a palec oprú o nejakú nerovnosť na oštepe za ťažiskom, v tomto prípade suky. Čierna značna je v ťažisku.

Ak je palica plná nerovností a sukov, ľahko sa dá miernym skracovaním oštepu vpredu alebo vzadu vhodne omiestniť ťažisko ak ste sa hneď vhodne netrafili. Ak je povrch veľmi hladký a máte po ruke nejaký motúz, tak ho môžte silno omotať za ťažiskom (a prípadne aj napustiť roztopenou živicou ihličnanu).

Ak nie je po ruke šnúra, dajú sa pre prsty urobiť zárezy, alebo sa dá sa drevo obrezať (no oštep je potom samozrejme ľahšie zlomiteľný).

Pri vrhu sa koncentrujte na pevné uchytenie ukazováka a palca, majte myseľ v ich koncoch, aby čím dlhšie "tlačili" na oštep počas vrhu. Ďalšie značné vylepšenie je omotať motúz s uzlom (v tomto prípade prak) okolo oštepu na nerovnosti a napnúť ho dvomi alebo tromi prstami.

Na tenších, napr. svíbových, alebo vo vyšších polohách jarabinových oštepoch s lepším flexom sa dajú použiť na uchytenie napnutej omotanej šnúry aj malé nerovnosti, napr. malé suky, aké vidno nižšie pri malíčku a palci (dobrá šnúra sa uchytí aj na drsnom povchu kôry, hlavne keď je suchá, no nie je to vždy spoľahlivé).

Vrhanie ukazovákom a prostredníkom, alebo len ukazovákom.

Ak je oštep veľmi tenký a/alebo dlhý, omotávka sa dá umiestniť značne ďaleko za ťažiskom, bez toho, aby bol oštep destabilizovaný, pretože sa pri vrhu značne prehne.

Ak je povrch prútu vlhký alebo mastný, alebo je taká šnúra, tiež treba oškrabať kôru na mieste uchytenia alebo urobiť zárez (alebo obtočiť motúz), aby sa šnúra pevne uchytila,

Tu ešte musím upozorniť, že na vrhanie obtočenou šnúrou a veľkou silou sú potrebné oštepy s určitou minimálnou hrúbkou, lebo na príliš tenkých je šnúra tak blízko osi oštepu, že pri vrhu sa vôbec neodmotá, len trhne oštepom k zemi. A tu som chcel približne zobraziť pohyb zápästia a ukazováka pri vrhu. Najprv je lepšie si len toto (nekopírovať presne, máte iné telo a silu, možno vám bude vyhovovať úplne iná poloha a pohyb) trénovať s veľmi ľahkým oštepom, zo začiatku sa netreba snažiť vkladať do vrhu veľa energie celou pažou. Aj pohyb zápästia dokáže pridať oštepu ďalšiu značnú rýchlosť. Len skúste držať oštep nad plecom v úrovni hlavy a takto vrhať s minimálnym pohybom paže. Postupne, ako si na to budete zvykať a silnieť, pridávať pohyb celej paže spoza chrbta a silu (viem, viem, už tu vysvetľujem niektoré veci ako malým deťom. Nenasadol som na módnu vlnu, avšak očakávam, že tieto informácie nájdu ľudia s rôznou "inteligenciou", hoci aj deti s iným kultúrnym pozadím, možno ich niečo zaujme a aspoň čiastočne opustia technologický svet lenivosti a pustia sa aj do takýchto vecí. Až začnem používať zdrobneniny, napr. miesto slova oštep použijem slovo oštiepok... tak ani potom som sa nestal vymletým, len som si začal ešte viac robiť prču z dospelých detí... alebo detinských dospelých (?)).

Aj keď vždy hlásam, aby minimálna hmotnosť oštepov bola cca 200-250 g (vychádzam z toho, že minimálna rýchlosť oštepu vrhnutého človekom, ktorý už vie ako na to, je cca 20 m/s), skrytý podtitul mojej stránky je "Alebo o hľadaní minima", čo má pripomínať, že vždy hľadám to najminimálnejšie minimum, s ktorým sa dá dosiahnuť nejaký cieľ - zameral som sa aj na Ashbyho "koeficient", 42 gramov. Zobral som hrsť šípov, ktoré sa mi práve zdali najideálnejšie v mojom arzenáli, vážia okolo 50 g a vyrobil som ich k jednému z mojich najobľúbenejších, silných dvakrát prehnutých lukov, ktorý do nich predá cca 47-50 Joulov. Áno, hrudné koše sú pre ne ako papier. Šípy som skúšal vrhať podobne ako väčšie oštepy. Šnúru som obtočil na mieste, kde sa začína operenie, na omotávke, toto miesto sa mi po pár pokusoch zdalo naideálnejšie. Ihneď som ich vedel vrhnúť z miesta na cca 60 metrov (moje typické vzdialenosti s oštepmi z miesta sú okolo 50 m s obtočenou šnúrou a 65 m so slučkou). Pri vrhu na cieľ, kus dreva, sa vedeli silno zabodnúť, až bol problém bez deformácie hrotov ich z dreva dostať, odhadujem minimálne okolo 20 J energie. Akou metódou som približne šípy vrhal (potom som našiel videá na nete, v ktorých vrhajú podobne, takže je to známe):

Chcem vyrobiť také veľmi ľahké oštepy, s čím vyššou možnou rýchlosťou a vzdialenosťou hodu, ktoré budú ešte energiou dobré na lov strednej, možno až veľkej zveri (mám na mysli s energetickou rezervou pre použitie aj s menej vhodnými/priebojnými hrotmi, napr. otupenými, kamennými, nevhodne pripevnenými). Ich dĺžku som si stanovil na okolo 130 cm, aby vošli do môjho obľúbeného puzdra, budú z liesky, vpredu užšie, vzadu širšie, s väčšími šípovými hrotmi (resp. miniatúrnymi oštepovými), hmotnosť odhadujem na asi niečo cez 100 g, možno okolo 120g, uvidím. Chcem dosiahnuť rýchlosti pod hornými uhlami najlepšie cez 30 m/s (som dobrý optimista s mojim chudým, šľachovitým a stále hladným telom). Vyskúšam rôzne techniky hodu, aj na ktoré postupne prichádzam, určite boli používané v minulosti a ja ich opäť objavujem (niet sa čomu čudovať). Najradšej mám ale rotujúce oštepy a možno budú aj s operením.Takže tak. Niečo som už skúšal, a dospel som k tomuto: je určitý pomer hmotnosti oštepu a paže, pod ktorý sa nemá ísť. Samozrejme je to logické, no ja mám na mysli ten ostrý prechod, priam určité číslo, koeficient - tí ktorí taktiež dlho trénujú s oštepmi ako so zbraňami, asi vedia čo mám na mysli - ten silný pocit akonáhle zoberiem do ruky náhodnú palicu. Je to niečo atavistické, dedičstvo našich predkov, ktorí mali balistickú kalkulačku v hlave (alebo šnúra na vrhanie potom musí byť čím dlhšia, ak pomer hmotnosti oštep/ruka je pod tým koeficientom). Hm, premýšľam, či by som tu mal číselne vyjadrovať ten pomer verzus šnúra verzus kinetické energie oštepov, keďže pre iného vrhača to tak vôbec nemusí platiť. Pozrel som nejaké videá, ako vrhajú druhí a zisťujem, že všetci to robíme stále nedokonale. Niečo tomu stále chýba, nejaký zabudnutý "element". Totižto stále cítim, že pri vrhaní ponad plece sa energia napruženého tela nevyužije naplno. Najlepším riešením sa zatiaľ zdá byť vrhanie od pasu. Niečo ako tento tzv. Španielský štýl, len adaptovaný na vrhanie šnúrou a primárne bez otočky:

Na obrázkoch nižšie vidno, ako sa vrhá s pevne pripevnenou šnúrou. Skúšal som tri metódy: s dvomi roztvorenými prstami pod oštepom, s dvomi prstami na pravom boku (som pravák), a potom len ukazovákom na boku. Takto sú aj obrázky zoradené:

5.